|
Do Vianoc máme mesiac. Takýto čas však praje našim deťom. Pamätám sa, ako veľmi chcela moja dcéra psíka a podvedome si uvedomujúc čas, ktorý rodičia nemajú, tlačila na pílu. Nemusíte premýšľať, čo pod stromček! Nemusíte! Ja, vaša dcéra, vaše dieťa mám v tom jasno. Prosím si psíka! Malého, s očkami ako koráliky na tváričke medvedíka... psíka s chvostíkom dohora, s krásnymi, pokrútenými uškami, psíka na hranie.
Nepodľahli sme. Ani jeden rok. Nepodľahli sme preto, lebo okrem toho, že sme bývali v paneláku, náš byt bol ustavične prázdny. Domov z práce sme prichádzali večer a deti, hoc sa aj zo školy objavili okolo druhej popoludní, hneď utekali na angličtinu, na balet, na klavír, na futbal... prosto, všetci sme ustavične utekali za povinnosťami. A tak sa pod vianočným stromčekom u nás zvieratko neobjavilo nikdy.
Kika bola rok čo rok smutnejšia, my sme rok čo rok museli vysvetľovať dôvody: Psík je živý tvor, a keď nevie so svojimi pánmi normálne rozprávať, na to, aby sme ho spoznali, aby sme mu rozumeli, potrebujeme s ním prežiť čo najviac času a naučiť sa jeho reči bez slov. Napríklad, čo značí vrtenie chvostíkom, alebo čo znamená, ak raz-dva razy zašteká, ako sa tvári, keď ho bolí bruško, čo s ním, ak mu do ucha padne kúsok prezretej trávy, ak skočí na kus skla z rozbitej fľaše... Okrem toho, pes je veľmi spoločenské zviera a nestačí poriadne ho nakŕmiť, dať mu stravu, ktorú potrebuje k svojmu zdraviu. V lete treba psíkovi aj tri razy za deň vymeniť v miske vodu, ak zostane dlho sám, je smutný, nešťastný. Psí psychológovia tvrdia, že ak psíča zostane viac ako sedem hodín bez pána, zneistí, má stres zo strachu, že zostane samé naveky a môže sa začať pocikávať. Nuž, a ak sa hygienickým návykom naučený psík opäť pocikáva, nemá z toho nikto radosť. Najmä nie panička-mamička.
Psík je veľká zodpovednosť a ak naň niet v rodine času, radšej ho ani netreba zháňať. Kika celkom chápala, ale poznáte to: Viem, ale tak veľmi by som ho chcela!
Odolávali sme až do chvíle, keď sa na prvý raz nedostala na vysokú školu. Nevedela som ako „dieťa“ utešiť, nuž som domov priniesla... jazvečíka. Malého, čierneho, šteniatko, ktoré sa narodilo vo vile pod Slavínom.
No a našej dcére začali iné časy! Psíča spávalo v peliešku pri jej posteli, celú noc plakalo za mamičkou, v noci vstávala ohrievať mliečko, tri-štyrikrát ho v náručí rozospatá vyniesla na dvor cikať, pretože ako inak by sa naučilo čistote. Po mesiaci však havkáč vedel všetko, čo potreboval a naša dcéra mala pod očami hlboké tmavé kruhy. Normálny znak vyčerpanosti, nevyspatosti. Všetko zvládli, naučili sa spolu fungovať a malá jazvečíčka sa stala platným členom našej rodiny. Aj so svojimi muchami, tvrdohlavosťou. Rozdávala nám rovnaké množstvo lásky a milovali sme ju celých štrnásť rokov, čo s nami žila. Nechodili sme ako rodina na dovolenky, pretože by bola niekde u cudzích smutná, nerobili sme kopec vecí, ktoré u nás dovtedy fungovali. Nechceli sme jazvečíčku zarmútiť, stresovať... Keď staručká umrela, nariekala celá rodina, a keďže sme sa presťahovali, máme ju pochovanú v záhrade. Na jej hrobe rastie ružový ker.
Ako sa hovorí, ešte ani poriadne nevychladla a zohnali sme si ďalšiu. Tiež jazvečíčku a tiež si nás všetkých „ochočila.“
Malé deti nemajú ani šajnu, čo všetko také psíča potrebuje. Robia to za nich rodičia, avšak iba do chvíle, kým im celý servis pre psa či mačiatko nelezie na nervy. Potom niektorí nevinné stvorenie šupnú do auta a poďho niekam do iného okresu! No a tam otvoria dvere a štvornohé, nič netušiace zlatíčko vyhodia von. A to už nikdy netrafí k svojim pánom.
V našej krajine funguje množstvo skvelých občianskych združení, čo sa o vyhodené, týrané a opustené zvieratká starajú. Po Vianociach sú koterce v ich útulkoch absolútne preplnené smutnými psíkmi, smutnými mačičkami...
Kúpte radšej svojim deťom pod vianočný stromček čokoľvek, čo nemá dušu, smutné oči, srdce plné lásky, čo nepotrebuje našu každodennú starostlivosť, pozornosť a našu zodpovednosť. Lebo, psík ani mačka nie sú na hranie!
Prečítajte si aj Čas na priateľa
