|
S herečkami alebo umelkyňami, ktoré majú deti, sme sa v našich rozhovoroch zhodli, že si vedia lepšie zladiť prácu a rodinu než ženy, ktoré majú presne stanovený 8-hodinový pracovný čas. U vás v rodine sú ale dvaja herci, ako sa to zvláda vtedy?
„My to máme komplikovanejšie, je to o kompromisoch. Musíme si zvyknúť na to, že nemôžeme naplno robiť obaja. Zatiaľ. Ak aj máme obaja naraz projekt, musíme si zvážiť, komu čo ten projekt prinesie, aj to, samozrejme, ktorý prinesie viac peňazí, ktorý vieme časovo zvládnuť. Ten projekt, ktorý má viac výhod, do toho sa ide.“
Musíte sa prispôsobiť viac vy ako mama?
„V hereckých rodinách nie je pravidlom, že muž zarába viac a má viac roboty. Keď boli deti menšie a potrebovali viac mňa, tak som sa, samozrejme, prispôsobovala ja viac. Ale teraz už sme na tom u deti narovnako, takže už zohľadňujeme len výhody projektu.“
Ako to, že ste mama, ovplyvnilo vašu hereckú profesiu?
„Asi som pokojnejšia. Poctivo sa pripravujem na každú úlohu, ale už neriešim isté veci, ktoré za to nestoja. Určite sa mi pracuje lepšie. Práca je pre mňa vzácnejšia, nie je to úplná samozrejmosť. Uvedomila som si, že tá práca je pre mňa dar, že ju mám, že práve mňa si niekto vyberie. Predtým som sa často ocitla v kolotoči, išla som z projektu do projektu, práce bolo veľa, takže som si veľa vecí nestihla ani uvedomiť, skôr som nadávala, že je toho veľa. Prišla vyčerpanosť a vyhorenie. Teraz si svoj čas viac vážim a chcem ho stráviť zmysluplne, nie je mi jedno, do akého projektu idem, s kým budem spolupracovať, či mi to stojí za to, aby som odišla od detí. Viac si vážim prácu, čas pre rodinu a deti a čas pre seba. Už to nie je samozrejmosť.“
So Zuzanou Kanócz v kaviarni Charovné miesto. Foto - Michalea Machánová
Máte počas materskej menej ponúk?
„Mamy vnímajú zamestnávatelia ako väčšie riziko, obávajú sa, že nebudú časovo stíhať termíny a produkčným tiež ide o čas a peniaze. Práce mám určite menej, ale nespájam si to s tým, že mám deti. Dostávam ponuky na kvalitné projekty, málokedy ma oslovia s niečím, čo ma nezaujme. Naopak.“
Mamou ste sa stali pred štyridsiatkou, je vyšší vek výhodou?
„Keby som šla do toho ešte raz, tak by som určite rodila skôr. Cítim, že telo vždy nevládze držať tempo s deťmi. Určite si myslím, že je lepšie mať deti skôr, aj keď niektoré mamy povedia, že je to lepšie, lebo sme múdrejšie. Ja si ale myslím, že 25-ročná mama môže byť podobne skúsená ako 35-ročná. Nie je to o tom. Ani staršia mama nemusí mať viac skúseností, ale chýba tá energia mladšieho veku.“
Foto - Michaela Machánová
Nedostávam úlohy pre štyridsiatničky
A vyšší vek vo svojej profesii cítite?
„Neviem, či to brať ako plus alebo ako mínus, ale ja na svoj vek nevyzerám a tak to vnímam aj na castingoch. Mám 38 rokov, ale nedostávam role, ktoré sú vekovo okolo 40, ale skôr tie okolo tridsiatky. Takže teoreticky mám ešte dosť času. Ale, samozrejme, v hlave mi už začína blikať červené svetielko, ktoré niekedy naštartuje isté obavy z toho, že už mám tie najlepšie herecké roky pomaly za sebou. Čo, samozrejme, nie je pravidlom. Ale ego musí stále niečo také riešiť. Isté je, že niektoré kolegyne, ktoré boli pred pár rokmi obsadzované, majú teraz majú 45 rokov a už ich chcú menej.“
Ako veľmi je pre vás dôležitý vzhľad?
„Keď sa dobre cítim, viem, že aj dobre vyzerám.A v taký čas ani make up netreba. Aspoň ja mám zo seba taký pocit. Som spokojná. A keď sa naopak, dobre necítim, tak to potom potrebujem pár minút pred zrkadlom, aby som sa trochu vylepšila (smiech). Ale tiež to nie je na dlho. Pri detičkách je to niekoľko minútová záležitosť. A pri obliekaní už vôbec nemám čas, na 20 minútové kombinovanie a skúšanie outfitu ako kedysi. Proste sa oblečiem a idem. “
Plastickú operáciu by ste zvažoval?
„Nie, ja sa bojím takýchto zákrokov, aj keď som riešila odstávajúce ucho v puberte a neskôr veľký nos, ale nikdy som nemyslela na úpravu. Teraz by som riešila prsia, lebo štyri roky som dojčila, to už sa nedá porovnať k tým, čo boli pred dvoma deťmi. Je to dosť na zaplakanie, ale nehanbím sa za to, príroda to takto zariadila. “
Foto - Michaela Machánová
Bola by škoda, keby Za Sklom neodvysielali
Hrali ste v seriáli Tajné životy, aká to bola pre vás výzva pracovať herecky na takej ťažkej téme ako je násilie na ženách?
„Tajné životy bol jediný seriál, ktorý som vtedy ešte pri Lucasovi pozerala. Mala som ho veľmi rada a fandila som mu. Bol úplne iný ako ostatné – tématicky i vizuálne, mal potenciál. Aj ohlasy boli veľmi dobré, takže, keď prišla ponuka do druhej série, tak som bola nadšená, na konkurz som išla s Izabellou, vonku mi ju kočíkovali. Keď ma vzali, bola som naozaj veľmi rada, hoci mala Izi len 5 mesiacov, vtedy som dojčila každé 3 hodiny, ale bolo leto a vedeli sme to zvládnuť. Na Izabelu mi dávala pozor kamarátka, keď som potrebovala dojčiť, tak som ju nakŕmila, ani to nezasahoval do natáčania. Vyšlo to vždy super. Párkrát som musela točiť aj v noci. Prvý pokus nevyšiel, to som ju nechala spať doma a išla som na plac, dúfajúc, že kým robím, bude spať, čo sa, samozrejme, nestalo. V polovici natáčania som musela bežať z Malinova domov ju nakŕmiť, a tak sme si povedali, že bude lepšie, ak bude Izi aj v noci nablízku . Vystlali sme jej kufor auta, kde som ju večer v pokoji nakŕmila a uspala a šla som na pľac. Bolo to takto lepšie, aj pre ňu aj pre mňa. Samozrejme, vždy mi ju niekto strážil.“
Rozmýšľali ste pri tom filme aj o téme násilie na ženách? Treba o nej na Slovensku hovoriť viac?
„Tieto témy sú pre niektoré ženy naozaj ťažké, niektoré o tom nechcú vôbec hovoriť, hanbia sa za to, niektoré si mysli, že si to zaslúžia, že za to môžu ony. Tým, že sa o tom začne hovoriť, rozmýšľajú o tom inak aj ženy, ktorým sa to deje. Väčšinou je to tak, že tie ženy sú neprávom týrané a mali by nájsť silu odísť od toho. Dáva im to pocit, že v tom nie sú samé. Má preto zmysel o tom hovoriť.“
V novom seriáli Za Sklom ste v prvej časti hrali ráznu vyšetrovateľku, ktorá sa snažila zachrániť týranú mamu s dieťaťom. Ako ste sa našli v tejto postave?
„Je to silná, emancipovaná žena, ktorá sa bije za pravdu a bojuje proti nespravodlivosti, korupcii a špine, niekedy aj za cenu toho, že povedzme niekoho tak trochu zneužije na svoje účely. Len, aby vypátrala to, čo potrebuje. Nájsť som sa v nej nenašla, ale hrala sa mi dobre a obľúbila som si ju.“
Foto - Michaela Machánová
Pokračovanie seriálu avizovali na začiatok roka, ale stále sa nič nedeje. Viete, v čom je problém?
„Vôbec neviem, tvrdia, že hľadajú vysielací čas.“
Nemôže byť dôvodom, že seriál veľmi otvorene hovorí o citlivých politických témach, ktoré sme si zažili v 90. rokoch? Po filme Únos už vieme, ako vie filmové plátno zmeniť politiku.
„Ja si myslím, že by to mohol byť dôvod, aj keď mne povedali, že to tak nie je. Aj keď dnes, po tom všetkom, čo sa tu za posledné týždne udialo, je asi možné všetko. Bola by to veľká škoda, keby sa akurát tento seriál neodvysielal. Aj kvôli veciam a témam, ktorých sa veľmi jasne dotýka a taktiež kvôli úsiliu a práci všetkých, ktorí sme na ňom niekoľko mesiacov pracovali.“
V prvej časti ste predviedli na slovenské pomery odvážnu lesbickú scénu. Museli ste ju okoliu vysvetľovať?
„Neriešila som to, celkovo neriešim sociálne siete, reakcie ľudí a hejty, ani bulvár nečítam. A aj keď sa ku mne niečo dostane, nezasahuje ma to. Aj to sa zmenilo na materskej, dovtedy som to riešila, čo si kto myslí, teraz to pre mňa nie je dôležité. Robím len to, čo mi robí dobre a mne je dobré bez týchto reakcií.“
Musíte riešiť záujem médií o deti?
„Nie, nechcem ich zviditeľňovať. Sused nemá deti v novinách, nebudú tam ani moje (smiech). Médiá to zatiaľ to rešpektujú.“
Váš syn už vníma, že má rodičov hercov?
„Vníma, že ideme večer do divadla a u babky nás nájde v novinách. Nedávno opakovali seriál Búrlivé víno, tak nás tam spoznal, ale nerieši to špeciálne.“
Kde vás uvidíme najbližšie, na akom projekte pracujete teraz?
„Točíme seriál podľa knihy Kristíny Farkašovej Som mama a veľmi ma to baví. Stále sa smejem, scenár je napísaný veľmi dobre. Väčšinou som doteraz točila vážnejšie veci, aj som si hovorila, že na komédie ja nie som stavaná, ale teraz mi to tak dobre padne, že som na to zmenila názor. Je ťažké hrať komédiu, keď je trapnučký scenár, a herec to vie, ale tu je to naozaj vtipné. Aj tá téma mi sadla. Kristína hrá hlavnú úlohu a ja hrám jej najlepšiu kamarátku.“
Foto - Michaela Machánová
Narážky mužov mi nerobia dobre
Témou minulého roka bola kampaň proti sexuálnemu obťažovaniu #MeToo, ktorú otvorili herečky v Hollywoode. Máte vy skúsenosť s obťažovaním?
„Nie, ja nie.“
Takže u nás sa to nedeje?
„Neviem si to u nás predstaviť. Keď som bola tri mesiace v New Yorku, tak som sa stretla s herečkami a bavili sme sa o tom, ako to funguje, Herečky, ktoré chcú preraziť, napríklad prijmú pozvanie od producenta na večeru a tak. Oni takto udržiavajú kontakty, lebo konkurencia je veľká. A producenti to vedia, a aj to využívajú i zneužívajú. U nás som sa s tým ešte nestretla. Áno, pozval ma producent do kancelárie, poďme sa porozprávať o práci, ale že by sme sa stretávali pri večeri a potom ma chytal za kolienko, tak také som nepočula. Pre mňa to nie je cesta, ktorou by som išla.“
Ale narážky od mužov ste asi zažili, nie?
„Nepadlo mi to dobre, keď po premiére Románu pro ženy za mnou prišiel fanúšik, bol to nejaký pán, myslím si, že bol z brandže a povedal mi - vaše bradavky sú dokonalé. Mne to prišlo oplzlé, až obťažujúce a je to nepríjemné. Vedľa mňa stáli otec a mama a ja som ostala v šoku. Takéto narážky mužov som nikdy nevedela spracovať pozitívne, ale negatívne. Narážky mužov, ktoré sa tvária ako komplimenty, mi nerobia dobre.“
Foto - Michaela Machánová
Ako by sa mali muži správať, aby to ženám padlo dobre?
„Len nech si muži dávajú pozor a nech si premyslia ako tú ženu oslovia a čo jej povedia. A nech to povedia slušne a každá inteligentná žena to bude vnímať príjemne. Veľakrát si to chlapi nepremyslia a bezhlavo tliachajú, niekedy je to aj cez hranice, hoci oni si myslia, že je to náramne vtipné. Ale hranice musia byť. Galantnosť a slušnosť, ktorá tu dávno bola a už jej niet, by sa do vzťahov medzi mužmi a ženami mohla vrátiť.“
Chýba vám slušnosť aj v spoločnosti?
„Cítim to, menej si vážime jeden druhého. Neviem, či je to tou rýchlou dobou, že sme zameraní len na seba a nemáme čas na druhých. Menej sa zaujímame jeden o druhého. Všetko riešime za pochodu cez smartfóny, nekomunikujeme priamo, menej sa dotýkame a súcitíme, prežívame instantné emócie, ktoré sú povrchné a prchavé. Nerešpektujeme inakosť a to že sme rozdielni. Pre mňa je to strašidelné práve preto, že už som mama a mám trochu obavy, v čom budú žiť moje deti.“
