|
Spomínam na päť decák každé leto. Dotrmácala som sa z internátu a kým som sa dostala do kuchyne k mamke, musela som si dať prekážkový beh cez malé botasky a šľapky jej vnúčat. Milovala som ten chaos a hluk rovnako, ako som pred ním niekedy utekala.
Učila som tých malých školáčikov hádzať loptu medzi latky maliarského rebríka, pomáhala som im pratať klubovňu a brala ich do lesa pre šišky. Najviac ale vždy čarovala moja mamka, ich babka. Mali u nás v dome roky po sebe tie najkrajšie prázdniny.
Vyrástli z nich výnimoční ľudia. Päť fantastických študentov. Samé jednotky tuším všetci. Možno občas u niekoho nejaká dvojka, ale nepamätám si. Nebolo to ani podstatné, pretože sme celá šíra rodina fascinovane sledovali ich múdrosť. Tú zo školy aj tú životnú. Vzdelaní a dobrí, čestní a vtipní ľudia. Radosť pre rodinu aj spoločnosť.
Vyhrávali súťaže, získavali štipendiá. Päť výnimočných ľudí, ktorých sa oplatí mať rád aj uznávať. Vždy sa vracajú k starej mame a spomínajú na tie krásne letá. Len je to už pomenej. Traja už žijú v zahraničí, štvrtý sa tam chystá o pár mesiacov študovať.
Lebo tak to je. Najmúdrejší ľudia odchádzajú a musia odísť. Skúšajú to doma. Tam aj tam. Chcú rásť. Ale kvetináč je primalý a plný buriny. Už na školách sa stretávajú s tým, čo a ako sme si nechali zhumpľovať. Lekárka videla už počas štúdia do zdravotníctva, pedagogička do školstva.
Mnohí mladí clivo pozerajú smerom domov. Majú v pláne nazbierať to nové a dobré a pokúsiť sa to tu raz zmeniť, až sa vrátia. To je tá druhá šanca. Koľkí odišli? Čo urobíme preto, aby sa aspoň vrátili?
Je mi smutno. Lebo ja stále verím, že to takto nemusí byť. Že máme na to, aby sme ako národ múdreli a nie tupeli.
Môžeme sa pokúsiť zmúdrieť už teraz. V sobotu. Tí, ktorí vládnu tejto krajne, zničili moju rodinu. A nielen moju. Zničili desaťtisíce, státisíce rodín. Preto pôjdem voliť.
Prečítajte si aj Veci z druhej ruky
