Elsa M. z Mannheimu musela sudcovi vysvetľovať, prečo sa nebránila viac. Pred tvárou jej držali pištoľ, keď ju znásilňovali a ona sa príliš bála, než aby sa snažila odporovať. Nakoniec žalobu za znásilnenie odvolala. Sudca jej totiž vysvetlil, že „znásilnenie“ v americkom vojenskom trestnom zákonníku je definované veľmi presne: obeť musí preukázateľne prejaviť silný fyzický odpor a to ona – s pištoľou na tvári, neprejavila. Písal sa rok 1945 a sudca takto zmietol zo stola žalobu Nemky na amerického vojaka, ktorý ju po skončení druhej svetovej vojny znásilnil.

Je to 73 rokov starý prípad  a je len jedným zo státisícov príbehov žien, ktoré vítali vojakov spojencov na konci druhej svetovej vojny ako osloboditeľov a stali sa ich sexuálnym obeťami. Nielen, že zažili fyzickú bolesť, ale aj nekonečnú psychickú traumu. Častokrát nedokázali presvedčiť iných, že im ublížili. Trpeli tým, čo sa im stalo, častokrát sa im zo znásilnenia narodilo dieťa, ktoré malo menej práv než nemanželský potomok. Otec bol neznámy a krajina otca im nechcela na dieťa nič zaplatiť. Matka sa ho akurát mohla zriecť a oni by ho dali na adopciu v krajine, odkiaľ otec pochádzal.

 

Prečítajte si

 

Státisíce žien po vojne znásilnili. Dodnes nie sú uznané ako obete

 

Je to 73 rokov starý prípad, ale žiadna z tých žien nepočula ospravedlnenie za to, čo im muži urobili.

A vôbec to nie je minulosť. V Španielsku nedávno zmietli sudcovia zo stola prípad mladého dievčaťa. Znásilnilo ju päť mužov, ale na nahrávke na mobile ukazovali, že dievča pri tom malo zatvorené oči, čo bral súd ako vyjadrenie súhlasu so sexuálnym stykom s piatimi mužmi. A tak rozhodol, že to nebolo násilie, ani zastrašovanie, iba sexuálne zneužitie.  

Nestalo sa to po vojne na cudzom území, ale v Španielsku na slávnostiach v Pamplone. A stále je to o tom istom. Žena je hlavne sexuálny objekt a odmena pre mužov, o ľudskej dôstojnosti ani slovo. Pre väčšinu je žena oveľa častejšie vinník než obeť. Veď sa mala brániť viac...