Zmenili sme ženu na dedine, ktorá sa v meste cíti slobodnejšie

Zmenili sme vyštudovanú ekonómku, ktorá žije na dedine a štyri roky si nevie nájsť prácu. Je jednou z našich najčítanejších blogeriek.

V prvom emaili nám ďakovala za to, že aj ženám na dedine prinášame príťažlivé písanie. „Ďakujem, že nie ste bulvárne, ale ľudsky otvorené, že pomáhate a prinášate podnetné informácie,“ napísala nám v júni minulého roka. Dnes je Jana Ščepková jednou z našich najčítanejších blogeriek, ktorú sme pozvali do zmenárne, pretože má zaujímavý príbeh ženy na dedine.

Ekonomickú univerzitu vyštudovala ako trojnásobná mama. „Externe som začala študovať, keď mala dcéra dva roky. Urobila som dva ročníky a prerušila som prvýkrát. Po treťom ročníku som opäť musela prerušiť, narodil sa nám druhý syn, teda tretie dieťa. Posledné dva roky som študovala pri troch malých deťoch. Najmladší mal polroka, dva roky keď som promovala,“ spomína.

Obhájiť diplomovku o finančnej stratégií našej obce v období decentralizácie verejnej správy pred štátnicovou komisiou zvládla bez problémov. „Bolo to pre mňa najférovejšie a najšťastnejšie obdobie v živote, nie preto, že to bolo ľahké, ale vedela som si čas účelne rozložiť a systematicky sa pripravovať od septembra až po jún. Pri troch deťoch mi štúdium išlo najlepšie,“ smeje sa.

Rok pracovala ako ekonómka na miestnom družstve. Potom jej miesto zrušili. Už sú to štyri roky, čo je bez práce. „Počet poslaných žiadostí so životopisom bol takmer tristo. Percento úspešnosti meraných počtom pozvaní na pohovor je desať,“ hovorí. Využije pritom každú príležitosť na vzdelávanie či rekvalifikáciu. Ekonómka, ktorá sa vyzná vo verejnej správe a má v dedine za sebou aj politické kampane, sa však na trhu práce uplatniť nevie. „Myslím, že viac ako nezamestnaných by mali školiť zamestnávateľov, aby vedeli, ako sa majú k ľuďom správať,“ hovorí trpko.

Jana Ščepková žije celý život na dedine „Život ženy na dedine je určite v mnohom odlišný ako život žien v meste. Poznám rovesníčky, ktoré sa ku nám na dedinu presťahovali za manželom z mesta a mali ťažkosti si zvyknúť na obmedzenia, ktoré jednoducho ku malej dedine patria. Tu si človek nezájde pešo k lekárovi, do lekárne, ku kaderníčke, na kozmetiku, kúpiť tu dokáže iba potraviny a nejakú základnú drogériu, deti chodia do malotriedky, kde sa spolu učia dva a dva ročníky, tie staršie musia cestovať minimálne 10 km, nemajú tu žiadne krúžky. Najbližšie základná umelecká škola je 25 km. Väčšina pracujúcich je zamestnaná vo výrobných podnikoch, kde ich zvážajú podnikovými autobusmi. Len zopár šťastnejších má prácu bližšie," hovorí.

Dedina jej však v mnohom aj vyhovuje. "Na druhej strane dedina je miesto, kde sa fajn relaxuje, kde je pokoj, kde pri dome si možno dopestovať bio zeleninu a ovocie, v lete sa čabrať vo svojom bazéne a pod.“

Keď sa opýtame, prečo na dedine stále ostáva, hneď zareaguje, že veď ona je stále na úteku. „Keby sa dal náš rodinný dom premiestniť na okraj väčšieho mesta, neváham ani minútu. Mám rada mesto, cítim sa tam oveľa slobodnejšie ako na dedine, kde každý každého pozná, ale nedokážem si predstaviť bývať v nejakom trojizbovom byte so svojou päťčlennou rodinou.“