|
Bolo to jej prvé dieťa, dievčatko. Krátko po pôrode jej oznámili, že sa narodilo v pokročilom štádiu rakoviny. „Bolo to ako science fiction, nevedela som vôbec, čo mi to hovoria. Nemala som predstavu, čo to obnáša, čo to znamená. Bola som prvorodička, nemala som ešte žiadnu skúsenosť s dieťaťom a už vôbec nie s dieťaťom s takouto diagnózou,“ spomína si Eva Styková.
Dlho jej trvalo, než to dokázala spracovať. „Tri mesiace som nebola schopná sadnúť si k internetu a vyhľadať si informácie k diagnóze mojej dcéry. Mala som blok a len som robila veci automaticky. Bola som ošetrovateľkou môjho dieťaťa, ale bežné veci mi robili problémy. Ani odmerať teplotu som jej niekedy nevedela. Najhoršie bolo to zapisovanie hmotnosti pred a po dojčení,“ opisuje Eva.
Mesiac strávili na oddelení pre patologických novorodencov, zvyšných 9 mesiacov na detskej onkológii. Medzitým absolvovali 4 operácie. Dcérka mala metastázy v pečeni a v kostnej dreni. Musela absolvovať chemoterapiu.
Prvé Vianoce boli najhoršie. „Ani stromček sme nemali, a jedlo sme mali len vďaka tomu, že sa o to postarali moji a manželovi rodičia. Ja som chcela len štyri tepláky, tie som najviac potrebovala do nemocnice,“ spomína Eva. Pre všetkých bol najväčší darček to, že ich vôbec z nemocnice pustili na pár dní domov a mohli byť spolu.
(2).jpg)
Evu to zmenilo a zmenilo to aj vzťahy s manželom. „Vtedy vás nezaujíma manželský život, ani problémy, ktorými váš manžel žije. Bola som absolútne zameraná na dcérku a s manželom sme sa rozprávali hlavne o tom, čo nám treba kúpiť a priniesť do nemocnice. Ani s kamarátmi som nechcela telefonovať,“ spomína Eva Styková. Izolovala sa aj od matiek na oddelení. „Oni už pri raňajkách riešili hodnoty krvi a výsledky detí, ja som to nedokázala,“ hovorí.
(2)(3).jpg)
O Evu a malú dcéru sa starali okrem manžela aj starí rodičia z jednej i druhej strany. Našťastie žili v Bratislave a boli na dôchodku. Evina svokra je bývalá lekárka, takže vždy poskytovala prvú pomoc, odbornú radu i kontakty v nemocnici. „Moja mama s otcom mi denne nosili do nemocnice domácu stravu, vďaka čomu som bola jediná matka, ktorá na oddelení stále dojčila,“ hovorí Eva.
Všetci sa museli držať. „Platilo, že keď sme s Paťkou, neplačeme. Žiadny prejav slabosti,“ dodáva Eva. Najhoršie to zvládal Evin otec, ktorý sa na prvé dieťa svojej dcéry veľmi tešil. Ani v práci nevedel dlho povedať, že už má vnučku. Návštevy na detskej onkológii absolvoval denne, ale o tom, čo sa stalo, otvorene hovoriť nevedel. Medzitým sa narodilo druhé dieťa jeho synovi a to muselo podstúpiť operáciu srdiečka v detskom kardiocentre. Jeden týždeň operovali dve bábätká z jednej rodiny.
„Obe to zvládli a po deviatich mesiacoch sme im vybavili krstiny v Modrom kostolíku, len pre ne súkromne, pretože sme museli dávať pozor, aby nechytili žiadnu chorobu,“ spomína Eva na sobotu, keď sa po ťažkých mesiacoch stretla celá rodina a všetci si hovorili, že najhoršie majú za sebou.
(2)(3)(4)(5).jpg)
Dva dni po krstinách Evin otec zomrel. „Jednu sobotu sme mali krst, druhú sobotu kar. Vždy sme to takto nejako v rodine mali, keď jeden prišiel, druhý člen rodiny odišiel,“ hovorí Eva a opisuje, ako ju to zase zrazilo na kolená.
Energiu jej dodávala dcéra, ktorá s diagnózou úspešne bojovala. Dnes má Patrícia desať rokov, chodí do školy, tancuje v súbore. „Ešte vždy sme trochu v strehu, keď ide do školy v prírode, či niečo nechytí, ale v zásade sme začali žiť normálnym životom,“ usmieva sa Eva a dodáva, že často si ľudia ani nevedia predstaviť, aká vzácnosť je žiť normálnym životom a užívať si Vianoce doma.
Pozrite si premenu aj na videu Jany Maťkovej
Prečítajte si aj Zmenili sme ženu, ktorá zbiera peniaze pre Hodinu deťom
