Zmenili sme učiteľku, ktorá si chce založiť vlastnú školu

O päť rokov chce mať vlastnú školu, podobnú britskému systému Summerhill. Učiteľ v nej vystupuje hlavne ako človek, ktorý neučí, ale pomáha objavovať deťom veci.

Nechcela byť učiteľkou od malička, ale vždy vedela, že chce pracovať s ľuďmi a lákala ju psychológia. Nakoniec vyštudovala kombináciu učiteľstvo a špeciálna pedagogika. „Je to najúžasnejšia práca na svete, ale robiť by som ju chcela v iných podmienkach ako dnes," hovorí učiteľka Margaréta Knapíková.

„Naše školstvo je postavené predovšetkým na tom, že učiteľ je majiteľom poznatkov, ktoré odovzdáva deťom a tie si ich majú zapamätať. V škole vynikajú najmä deti s verbálne-jazykovou inteligenciou, či logicko-matematickou. Napríklad v treťom ročníku sú na tieto typy inteligencie zamerané 4/5 predmetov. Ostatným piatim typom inteligencie ostáva 1/5 predmetov. Samozrejme, deti môžu svoj umelecký talent rozvíjať aj v umeleckých školách, či záujmových krúžkoch, no častokrát chcú uspieť v rámci svojej najbližšej sociálnej skupiny, a to je potom na zručnostiach učiteľa," hovorí učiteľka.

V Prešove, kde štúdium skončila, neostala. „Na jedno učiteľské miesto bolo v dedinke na východe 25 uchádzačov,“ vysvetľuje. Prijali ju na Základnú školu do Rohožníka, kde žije asi tritisíc ľudí.

„Mala som veľké šťastie, riaditeľkou bola pedagogička aj manažérka v jednom. Posielala nás na školenia, aby sme sa vzdelávali, ale zároveň sa zaujímala o nás, našu prácu a o každého jedného žiaka. Kedykoľvek ste k nej mohli ísť a porozprávať sa,“ hovorí Knapiková. Škola mala podporu starostu, ktorý na konci školského roka daroval najlepším žiakom v každej triede tablet.

Keď sa rozhodla odísť z Rohožníka za priateľom do Bratislavy, verila, že ide na lepšiu školu. „Pol roka to bol pre mňa šok. Celkom iný režim a život školy, na ktorý som si dlho zvykala,“ hovorí Knapíková a vysvetľuje, aké je zložité v triede len svojpomocne natrieť starú skrinku na žlto. Na všetko treba povolenie. „Dva klince mám v triede pribité načierno,“ priznáva.

Rovnaké to bolo aj pri návrhoch robiť v škole iné krúžky. „Pociťovala som málo dôvery v to, čo robím, bolo to veľmi obmedzujúce,“ hovorí učiteľka, ktorá nakoniec v škole za podpory pani zástupkyne presadila návštevy detí v útulku pre psov či adoptovanie vlastnej kozičky. Deťom nedávala domáce úlohy, chcela, aby sa učili hlavne v škole, učivo najradšej vysvetľovala v teréne a do sadu s nimi chodila cvičiť acoryogu.

Ani internet nefunguje v bratislavskej škole ako v tej v Rohožníku. „Sú to pritom porovnateľne veľké školy. Tam mali 320 detí, v bratislavskej ich je 370,“ dodáva. Tam mali wifi v každej triede, v bratislavskej funguje najlepšie na druhom poschodí.

Keď k nám prišla do zmenárne, mala už podanú výpoveď. Nie kvôli platu, hoci vyžiť z 550 eur mesačne, keď len za samostatnú izbu v spoločnom byte sa platí 200 až 300 eur, je neúnosné. Nakoniec ju stiahla. „Hlavne kvôli deťom a rodičom, ktorí sa za mňa postavili. Riaditeľ školy prijal niektoré moje návrhy na inováciu vyučovania, v iných mi navrhol alternatívne riešenie,“ hovorí mladá učiteľka.

I tak chce mať raz Margaréta Knapíková vlastnú školu. „Rozhodla som sa potom, čo som videla film Summerhill. Je to nezávislý britský školský systém, kde deti nemajú povinnú školskú dochádzku, spôsob výuky si vyberajú – formou workshopov. Tam vnímajú detskú osobnosť s úctou a podporujú ju. Deťom dávajú slobodu učiť sa, čo ich zaujíma. Učiteľ vystupuje hlavne ako človek, ktorý neučí, ale pomáha objavovať veci,“ hovorí s nadšením Knapíková. Nevie ešte, v ktorom meste chce školu založiť, hoci ju láka okolie Banskej Bystrice. Vie už, kedy by to malo byť. „Do piatich rokov, teda v roku 2021, to oslávi Summerhill presne sto rokov,“ plánuje Knapiková.

Rodičom i deťom pred prázdninami odkazuje, aby si oddýchli. „Určite neodporúčam, aby sa deti učili. Ani týždeň pred začiatkom školy ako prípravu. Nech si oddýchnu a nazbierajú čo najviac spoločných zážitkov s rodičmi. To je pre nich najdôležitejšie.“