|
Život je krehká vzácna nádoba visiaca na vlásku. Napĺňame ju honbou za vzdelaním, úspechom, slávou, krásou, bohatstvom, láskou, mocou, kariérou, popularitou... Hľadáme a dávame každý svojmu mnoho zmyslov. Až prídu situácie, keď sa vlások trhá a nádoba praská. Moja cesta životom, v čase, keď sme sa tešili, že nás doma bude o jedného viac, dospela ku križovatke, za ktorou bolo buď-alebo. A výber nebol na mne.
Nemám síce skúsenosť z onoho sveta. Nestála som pri otvorenej bráne, kde by sa na mňa milo usmial svätý Peter, Pavol alebo svätá Jana. Nelistoval mi pred tvárou v kronike môjho pozemského bytia sám Boh. Nepotľapkal ma po pleci nádherný modrooký Ježiš, že: “Ešte neprišiel tvoj čas. Vráť sa!“ Nekráčala som tmavým tunelom za vyslobodzujúcou nebeskou žiarou. Ani som nevidela šťastím, vitalitou a radosťou prekypujúceho môjho otca ani ostatných zomrelých príbuzných.
Ale úsek cesty, ktorý ma od definitívneho odchodu delil, bol krátky. V tom kľúčovom okamihu bol pri mne manžel, anjel strážny a neskôr aj lekárka, a postupne celý rad lekárov a sestier. Manžel mi vytiahol zapadnutý jazyk, lekári nenadopovali chemikáliami. V tridsiatom prvom týždni prvého tehotenstva sa rozhodli pre jeho rýchle ukončenie. Inak by som už nebola a ani naša dcéra.
Moja pamäť zaznamenala len útržky scény vtedy u nás v noci na Silvestra: Detská lekárka slúžiaca pohotovosť s vydeseným pohľadom pri našej posteli. Rýchla diagnóza – epilepsia. Potom ďalší záchvat. Rozruch okolo mňa na izbe v neďalekej nemocnici. Ustráchaný pohľad lekára v sanitke prevážajúcej ma do Bratislavy. Guľatý chrbát na operačnom stole, aby našli tie správne stavce pre spinálnu anestéziu. Zvuky, svetlo ohňostroja, delobuchov v hlavnom meste. Prebudenie na Nový rok s víťazoslávnym pocitom, že som ešte stále tu, že žijem.
Lekárka sa v epilepsii mýlila, prežila som eklampsiu so všetkým, čo k takej vážnej, včas nepodchytenej, diagnóze patrí. A nažive ostala, dokonca bez ujmy a následných neriešiteľných komplikácií, ak teda opomeniem jej pretrvávajúcu, niekedy až neúnosnú bojovnosť za všetko možné aj nemožné, aj naša malilinká, nezrelá dcéra.
Mnohí neveria v nebo, peklo, očistec a tvrdia, že potom už nie je nič, že pozemský život je všetko. Prirodzene mnohí máme strach z toho neznámeho, čo potom nasleduje. Ja verím, že keby som odišla vtedy pred dvadsiatimi rokmi, bola by som s veľkou pravdepodobnosťou v nebi. V takom tom nebi za odmenu: Poctivo som dodržiavala (takmer) všetky prikázania: neklamala, nekradla, chodila do kostola... Až na jedno: Milovať budeš blížneho ako seba samého.
Iných som mala rada. Kto do mňa kameňom, ja do neho chlebom. Keď udierali po pravom líci, nastavila som aj druhé. Verila som v dobro očakávaním, že na smreku môžu narásť sladké jahody. Keď prišlo ku stretu záujmov, ja som ustúpila, veď múdrejší ustúpi. Keď som videla neprávosti páchané na iných, nemlčala som, neprávosti voči sebe som ignorovala. Sypala som si popol na hlavu, keď sa mal kajať niekto celkom iný. Odpúšťala som okamžite. Dovolila som iným ubližovať mi. Nemilovala som seba.
Naše životy visia na vlásku. Permanentne. Nevieme, či vystúpime z lietadla, vlaku, auta či autobusu, metra, lode ani električky. Nevieme, či sa vrátime z dovolenky, koncertu, futbalu, služobnej cesty. Nevieme, či sa ráno zobudíme. Aj napriek neustálej neistote, mnohé vieme: Určite sa vieme prestať hrať na hrdinov, čo dokážu dobrom zlo poraziť. Určite vieme nadobudnúť ľahostajný prístup k ľuďom, čo sú natoľko nešťastní, že aj nás chcú stiahnuť dole. Určite vieme hovoriť „nie“ a „stačí“.
Lebo iba vtedy vieme skutočne milovať iných, keď sa budeme ľúbiť zdravou sebaláskou.
Prečítajte si aj Nie vždy žneme, čo sme siali
