|
Že k palacinkám patrí javorový sirup, bozkávanie je mokré, telefónny zoznam sa dá naučiť naspamäť a na červenú treba na priechode stáť za každých okolností - to všetko nás naučil Rain Man. Dustin Hoffman stvárnil dospelého autistu tak úžasne, že sme uverili, že každý autista je geniálny a milý. Taký vtipný podivín s fenomenálnou pamäťou. Lenže viete, ako to v Hollywoode chodí... reálny partnerský vzťah nikdy nebude ako hollywoodska love story, jeden americký policajt nikdy nezachráni celý svet a autisti nie sú ako Rain Man.
Keď sa kamarátke narodil autistický syn a začala sa prejavovať jeho inakosť, málokto chápal, na čo si vlastne sťažuje. Veď raz bude mať doma geniálneho vedca, ktorý jej zarobí tisíce. Alebo aspoň šikovného hráča, ktorý jej tie prachy vyhrá v kasíne. Kým jej známi sa zaoberali takýmito predstavami, ona vysvetľovala rozčúleným susedom, prečo jej syn v záchvatoch tak strašne vrieska, prečo trieska autíčkom o zárubňu a prečo nikdy nepozdraví ani neodpovedá na otázky, aj keď už má päť rokov.
Dlhé mesiace hľadala škôlku, kde by ho vzali. Kde by sa nezľakli chalana, ktorý sa odmieta hrať typické detské hry, nevlezie do pieskoviska a kreslí len rôzne súčiastky a detaily strojov. Chalana, ktorý nebude poobede spať, avšak keď ho nechajú sedieť s knižkou, ani sa nepohne a bude úplne ticho. Takého, ktorý nikdy neodpovie na otázku, keď ho nezaujala téma. Avšak zároveň bez obalu, nahlas a pekne do očí dospelákom povie, čo si myslí - napríklad, že pani učiteľka má hnusný kabát. Alebo, že ju nemá rád, lebo kričí na deti aj keď sa to nemá.
Ako správne tušíte, keď takú škôlku konečne našla, po čase z nej musel odísť. Prekážal učiteľkám aj rodičom zdravých detí. Nie, nevyhodili ho, len im slušne (zopárkrát) odporučili nájsť si iné zariadenie, ktoré mu bude vyhovovať viac.
A potom rovnako hľadala školu. V krátkom čase vymenili dve, teraz je v tretej. Už dávno prestala rátať predvolania do kabinetu triednej učiteľky či rovno do riaditeľne, kde si zakaždým vypočula to isté - chápu, ale... nedá sa, nejde to, narúša vyučovací proces, vyrušuje deti aj učiteľov pri práci. Nemôže sa predsa hocikedy postaviť z miesta a ísť k oknu. Nemôže sa počas hodiny prechádzať po triede. Nemôže spolužiakovi povedať, že je hlúpy, keď sa pomýli pri počítaní. Nemôže skákať učiteľovi do výkladu učiva. Nemôže biť deti, keď sa mu posmievajú. Nemôže byť agresívny a hádzať knihy o zem. Nemôže, nesmie, nedá sa, nejde to... a dovidenia.
To všetko ju trápi. Oveľa viac ju však bolí, že jej syn nikdy nebol pozvaný na žiadnu narodeninovú oslavu, či na prespávačku ku kamarátovi. Jej kamarátky s deťmi k nim už dávno prestali chodiť, dokonca aj jej sestra sa vyhýba návštevám. Starí rodičia sa nikdy neponúkli, že vnuka povarujú. Škola v prírode či letný tábor? Zatiaľ je to len sen.
Keď večer nemôže spať, občas premýšľa, čo bude ďalej - keď jej syn vyrastie a skončí povinnú školskú dochádzku? Nájde sa stredná škola, do ktorej ho vezmú? A čo po nej? Nájde si niekedy prácu? Bude môcť bývať sám? A keď tu už rodičia nebudú...? Má pocit, že osud im kladie strašne veľa prekážok. Ale je to iba osud, alebo sme to my, zdraví, ktorí milujeme hollywoodskeho Rain Mana, ale reálnych autistov medzi seba nepustíme?
Autizmom trpí jeden človek zo sto (dosť vysoké číslo, však?) Potrebujeme o ňom hovoriť, aby ľudia poznali skutočnú tvár tohto ochorenia a problémy, s ktorými sa boria nielen autisti, ale aj ich rodiny. Aby vedeli, že autizmus sa neprejavuje len geniálnou pamäťou a lipnutím na presnom režime či rituáloch, ale často aj mentálnou retardáciou, vážnymi problémami s rečou, komunikáciou, sociálnou interakciou, neschopnosťou viesť normálny život. Aby sa pritiahla pozornosť na včasnú diagnostiku a profesionálnu pomoc autistickým deťom a dospelým.
Autisti s nami často komunikovať nedokážu. My však môžeme spolu hovoriť o tom, ako im to uľahčiť, alebo aspoň nesťažovať...
Prečítajte si aj Najťažšia štvorka na svete
