Máme po voľbách. Aká bude nová vláda, to zatiaľ nevieme. Kontúry sa len črtajú. Čo ale s vysokou pravdepodobnosťou vieme už teraz je, že žien v nej dosť nebude. Zo stopäťdesiatich poslancov parlamentu sa prekrúžkovalo tridsaťdva žien. To je o tri viac ako sme mali po uplynulé štyri roky. 

Moja práca je so silnými a úspešnými ženami úzko spätá. Každý mesiac sa v Sitdowne rozprávam s niekoľkými takými. Marketérky, právničky, vojačky, učiteľky, aktivistky, charitatívne pracovníčky, podnikateľky. Inšpiratívne, pracovité, zodpovedné dámy, ktoré, každá vo svojom fachu, robia svet lepším.

Ženy do poltiky nechcú

Poviete si - recept na političku ako vyšitý. Keď sa však mojich hostiek pýtam, či by do politického ringu vstúpili, a robím to často, odpoveď je vždy záporná. Nemám čas, hovoria niektoré. Nemám chuť, hovoria iné. Sú oveľa lepší odborníci ako ja, hovoria príliš často.

Tieto odpovede ma už neprekvapujú. Skôr by ma šokovala tá kladná. A to je smutné. Politika je na Slovensku jednoducho mužská hra. Ani jedna zo strán nemala paritnú kandidátku. Ani jednu zo strán kandidujúcich do parlamentu neviedla žena. O pani Šofranko sme počuli, videli sme však len Igora Matoviča. Zažili sme diskusie, kde o participácii žien v politike diskutovali piati muži. Dozvedeli sme sa, že manželky kandidátov podporujú, lebo im doma dobre varia. Zistili sme, že to, že si politik vypýta počas rozhovoru od redaktorky číslo, niektorí jeho kolegovia stále považujú za normálne. Veď môže odmietnuť. Áno, môže. Tak, ako môže odmietnuť vstúpiť do politickej arény. 

Prečítajte si

Boris Kollár nebude do vlády presadzovať ženy. Často hovorí, že sú pekné

Otázne ale je, či má reálne na výber. Čísla hovoria jasne. Podľa Eurobarometra si 73 percent Slovákov myslí, že úloha ženy je primárne v starostlivosti o rodinu. Pre porovnanie, vo Švédsku je to osemnásť percent. Asi teda nečudo, že pomer žien a mužov v parlamente je tam takmer vyvážený, zatiaľ čo u nás sa stále hýbeme na dvadsiatich percentách.

A že to ani tých dvadsať percent dám v parlamente nemá jednoduché. 

Ženy sú hlavne matky

Svoje by o tom vedela rozprávať Lucia Ďuriš Nicholsonová, keď prišla pár dní po pôrode do parlamentu viesť schôdzu. Schytala skade-tade, najviac jej to ale zazlievali ženy. Vraj je zlá matka, vraj zanedbáva svoje dieťa. Nemusíme s jej krokmi každá súhlasiť, no môžeme ich rešpektovať. Tak, ako rešpektujeme, ba priam očakávame, že sa bezprostredne po narodení dieťaťa ide jeho otec opiť s kamarátmi. Veď, napokon, bolo to pre neho náročné. Partnerka predsa nerodí každý deň. A určite potom ostal vyčerpaný.  Keď ide žena pár dní po pôrode do práce, je to karieristka, ktorá kašle na dieťa, a brány pekla sa jej otvárajú. Keď si ide po pôrode partnerky muž dobre zažúrovať s kamarátmi, chudáčik si to po toľkom strese zaslúži.

Môžeme sa tváriť, že majú v roku 2020 dámy u nás rovnaké podmienky ako páni. Napríklad aj na to, aby sa zapojili do politiky. Realita je však inde. Kým budú mužskí kolegovia zvolávať porady na večerné hodiny, kedy sa ženy už musia postarať o deti, kým budeme pri prezidentkiných rozhodnutiach jedným dychom komentovať aj jej šaty, účes, či postavu, kým si malé dievčatá po obede vypočujú, aby išli pomôcť mame umyť riad, zatiaľ, čo ich bratia zamieria s loptou vybehať sa do záhrady, môžeme byť radi, že máme v parlamente vôbec pätinu poslankýň. Ak nechceme, aby naše dcéry zutekali do Namíbie, Bolívie, či Rwandy, kde by to ako ženy-političky mali násobne ľahšie ako na Slovensku, je načase konať. Do ďalších parlamentných volieb napokon zostávajú už len štyri roky.