Najznámejšia súčasná svetová architektka Zaha Hadid povedala v panelovej diskusii o architektúre koncom minulého roka v Miami: „Keď som začínala učiť, v školách prevládali chlapci, teraz je veľmi veľa žien, ktoré sú neraz najlepšie zo všetkých študentov v štúdiu. No je pre mňa záhadou, čo sa s nimi deje neskôr." Citoval ju www.dezeen.com.

To, o čom hovorí Hadid, je všeobecne známe aj na Slovensku – hoci až dve tretiny študentiek architektúry tvoria ženy, v mestskej architektúre silne dominujú muži.

„V prvých rokoch existencie Fakulty architektúry Slovenskej technickej univerzity v Bratislave, ktorá je najstaršou a najväčšou inštitúciou vychovávajúcou architektov na Slovensku, promoval minimálny počet žien. Napríklad v roku 1950 zo 41 absolventov, štúdium ukončili len 4 ženy - architektky. Neskôr až  do polovice osemdesiatych rokov ženy tvorili asi tretinu absolventov, niekedy trochu menej, niekedy viac. Na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov už študoval na fakulte približne rovnaký počet žien a mužov a dnes sa štúdium architektúry stáva doménou žien. Tvoria až dve tretiny všetkých študentov tohto odboru,“ uviedla pre Ženy v meste dekanka fakulty architektúry Ľubica Vitková.

Počty v Slovenskej komore architektov, ktorá podľa zákona uznáva odborné kvalifikácie v SR pre povolanie architekt a krajinný architekt, sú však už iné. Podľa informácií, ktoré nám poskytla Daniela Bieliková, k 7. januáru 2015 členmi Komory bolo spolu 1719 architektov a krajinných architektov, z toho len 327 žien. Kam sa teda v praxi strácajú architektky?

 

Náročná a nestabilná profesia

„Určite je na to niekoľko vysvetlení. Záujem žien o štúdium architektúry rástol postupne. Je možné, že pomer študentov a študentiek architektúry sa v praxi ešte nestihol naplno prejaviť. Ďalším dôvodom je pravdepodobne fakt, že architektúra je časovo a technicky náročná profesia, značne nestabilná, ktorá sa nedá ľahko zosúladiť s rodinným životom. Zrejme aj preto časť absolventiek uprednostní stále zamestnanie v kuchynských či kúpeľňových štúdiách, na úradoch alebo úplne opustí odbor, ktorý vyštudovali. Zaujímavé je, že podobný pomer medzi študentkami a architektkami v praxi je aj v Spojených štátoch a Veľkej Británii. Aj keď percentuálne sa ich v praxi presadí viac,“ hovorí pre Ženy v meste architektka Andrea Klimko, ktorá je jednou zo zakladateliek združenia Woman Architects.

Združenie založili, aby prezentovali tvorbu žien v architektonickej profesii, vymieňali si skúseností medzi slovenskými a zahraničnými architektkami, či mapovali pomeru žien a mužov pri vzdelávaní a výkone architektonickej profesie.

Dreveny rodinny dom s atriom, Dolne Rakusko, 2013.

 

Ženy radšej uprednostnia rodinný život

Andrea Klimko si myslí,  že profesionálne problémy žien architektiek a mužov architektov sú rovnaké. Problém je v samotných ženách – málo si veria, nejdú do rizika tak ako muži, majú slabšie manažérske schopnosti alebo sa jednoducho pri opakovaných problémoch vzdajú svojho sna o tom, že budú robiť architektúru a končia radšej niekde inde....?

„Dnes je veľa žien, ktoré sú úspešné v typicky mužských profesiách. Ich počet stále stúpa. Nepomer je skôr výsledkom rozhodnutia žien uprednostniť stabilnejšiu prácu či rodinný život,“ konštatuje Klimko.

Predsa známa česká architektka Alena Šrámková pre časopis Reflex odpovedala na otázku, čím to je, že sa niekedy nedostane k zákazke napriek tomu, že jej meno je v brandži známe, je zárukou kvality a vyhráva súťaže. „Som žena. O zákazkách nakoniec rozhodujú muži a tí si nedokážu predstaviť, že by žena mohla rozhodovať o ich peniazoch.“

A slovenské architektky? „Počas nedávnej panelovej diskusie, ktorú zorganizovalo združenie Woman Architects koncom minulého roka, sa ženy architektky k tejto otázke vyjadrovali rôzne. Časť potvrdzovala výrok pani Šramkovej a časť naopak tvrdila, že s investormi má dobré skúsenosti a stretáva sa s rešpektom a dôverou.“ 

 

Sú architekti, ktorí pracujú 15 h denne

 K architektkám, ktoré sa u nás dokázali presadiť, patrí aj Andrea Ambrovičová Mikulajová, ktorá si v roku 2008 založila vlastný ateliér spolu s mladším bratom Jurajom Mikulajom. Začínali projektmi rodinných domov v Bratislave, v poslednom čase zaujali celodreveným atriovým domom v Rakúsku, ktorý bol publikovaný aj v odbornom časopise Arch či  domom na Sicílii s výhľadom na sopku Stromboli.

Z ich verejných projektov sú asi najznámejšie schody na hradnom vrchu, za ktoré boli nominovaní na cenu CE.ZA.AR. 2010, vyhlasovanú Slovenskou komorou architektov. A tesne pred Vianocami zvíťazili v súťaži na campus vysokej školy.

Schody na hradnom vrchu, Bratislava, 2010

Architektúra sa v ich rodine nededí, ako býva bežne zvykom, prepadli jej len oni dvaja. „Môj brat už odmalička hovoril, že bude architekt, u mňa to také jednoznačné nebolo. Ulietala som z jednej oblasti do druhej, no vždy ma lákali technické exaktné vedy, kreslila som a bola som aj dosť kreatívna. Architektúra toto všetko v sebe spája – musíte mať racionálnu zložku aj kreatívnu, bez toho by to nešlo,“ hovorí Ambrovičová Mikulajová pre Ženy v meste.

 Ešte počas vysokej školy odišla na študijný pobyt do Stockholmu, jej brat do Amsterdamu a nakoniec obaja začali pracovať vo Viedni. „Keď skončíte školu, máte nejakú predstavu o tom, ako to bude vyzerať v práci, no prax ukáže, že to môže byť inak. Napríklad v škole sa veľký dôraz kladie na navrhovaciu fázu projektu, čo je dobré, ale v praxi na to máte oveľa menej času a veľkú časť práce tvoria ostatné fázy a manažérska činnosť, chodenie na stavbu, dozorovanie všetkých profesií, ktoré tam sú - kúrenári, zdravotechnici, požiarnici a ostatní... Všetko treba časovo zladiť a ešte to musíte zladiť aj s rodinou a osobným životom. Sú architekti, ktorí robia 15 hodín denne, ja sa snažím to tak nerobiť. Myslím si, že život netreba stráviť len za počítačom, treba ho žiť aj inak,“ konštatuje.

Na druhej strane priznáva, že hoci je vydatá, zatiaľ nemá deti a nevie teda, aké to bude, keď prídu. Je však presvedčená, že nejako sa to predsa len bude dať skĺbiť. „Kolegyne architektky vravia, že ísť na materskú na 2 – 3 roky a vypadnúť na ten čas z praxe, už môže byť problém. Úprimne si ani neviem predstaviť, že by som v ateliéri úplne zavrela dvere a tri roky sa tam neukázala. Ale mám obrovskú výhodu v tom, že pracujem s bratom, takže viem, že všetko bude bežať ďalej. Možno aj preto mnohé architektky pracujú v tandeme s manželom či mužskými kolegami.“

 

Pracovať s mužom je výhodné

Ambrovičová Mikulajová hovorí, že takáto spolupráca má mnohé výhody, hoci niektorí oponujú, že práve kvôli nej sú ženy často v úzadí svojich mužských kolegov. „Ja to tak nepociťujem. Naopak, často sa to dá krásne využiť. Muži vedia jednať tvrdšie, žena častejšie podľahne kompromisu. V architektúre musíte za svoj názor tvrdo bojovať, my ženy sme empatickejšie a nie každej to vyhovuje. Na druhej strane ženská diplomacia pomôže pri mnohých rokovaniach a niekedy aj zachráni situáciu, lebo chlapi by si už skočili do vlasov alebo by sa rozišli v zlom a ženy to vedia uhladiť.“

Predsa však nemajú klienti alebo zadávatelia veľkých zákaziek problém s tým, že architektka je žena? „Pri zákazkách alebo súťažiach nemám pocit, že by to v našej spoločnosti bolo tak, že – ty nie, lebo ty si žena... Možno starší muži sú konzervatívnejší a majú pocit, že architekt má byť chlap, proste pán architekt, ale stredná a mladšia generácia toto nerieši. Nikdy som to nepocítila. Dokonca ani na stavbe. Osobne problém žien v architektúre vidím skôr v tom, že je veľmi ťažké zladiť túto profesiu s rodinným životom,“ hovorí A. Ambrovičová Mikulajová.

Andrea Ambrovičová Mikulajová.       Foto - Ľubomíra Petrova

 

Je ženská architektúra iná?

Aj odborníci sa zamýšľajú nad tým, či by naše mestá vyzerali inak, keby ich navrhovali ženy. Je ženská architektúra iná, ako mužská? A. Ambrovičová Mikulajová tvrdí, že nie. Sama by vraj nevedela rozoznať, či nejaký dom navrhol muž alebo žena. „Architektúra je buď dobrá, chytí vás, osloví, má atmosféru, alebo nie. Hoci sú architekti, ktorí majú výrazný rukopis a ich dielo väčšinou rozoznáte. Napríklad najslávnejšia svetová architekta Zaha Hadid je podľa mňa presne taká. Na druhej strane každé zadanie je úplne iné, a práve to je na architektúre krásne a zaujímavé. Možno sú muži, ktorí majú pocit, že žena v tomto odbore nemá až tak čo robiť. Ja si myslím, že tak ako vo všetkých sférach života, aj v architektúre majú ženy dôležitú úlohu a patria sem.“

 

Ženy boli v architektúre odjakživa

Aj keď architektúru stále považujeme za typicky mužskú profesiu, ženy v nej boli odjakživa, akurát v minulosti boli často prehliadané. Pri príležitosti Medzinárodného dňa žien v roku 2013 priniesol britský denník The Guardian 10 najviac prehliadaných žien v dejinách architektúry. Prvé miesto v tomto zozname sa ušlo Sophii Hayden Benett.  Narodila sa v roku 1869 v Santiagu de Chile a bola prvou ženou, ktorá absolvovala štúdium architektúry na MIT (Massachusetts Institute of Technology).

Napriek vzdelaniu si však nikde ako architektka nenašla prácu, preto pracovala ako učiteľka technického kreslenia. V roku 1891 zareagovala na výzvu, že sa hľadajú ženy architektky, ktoré by sa podieľali na výstavbe ženského pavilónu (Woman’s Building) v rámci Svetovej výstavy EXPO v Chicagu. Hayden, vtedy len 21-ročná, zvíťazila s návrhom dvojposchodovej budovy v štýle talianskej renesancie. Ako píše The Guardian, za svoj návrh dostala tisíc dolárov, čo bola asi desatina toho, čo za podobné návrhy dostávali v tom čase muži. Počas samotnej výstavby budovy však nezvládla obrovský tlak, nekompetentné zásahy do jej diela a stres. Zrútila sa a skončila v sanatóriu, neskôr už ako architektka nepracovala. Mnohým potom slúžila ako dôkaz, že ženy sa do sveta architektúry nehodia.

 

Len dve ženy majú Pritzkerovu cenu

Už spomínaná Zaha Hadid (no nielen ona) je, naopak, skvelým dôkazom, že ženy architektky môžu významným spôsobom obohatiť mestskú architektúru. Hoci pracuje vo Veľkej Británii, jej budovy stoja v rôznych krajinách sveta a patri k architektonickým skvostom. Hadid je prvá žena, ktorá získala Pritzkerovu cenu za architektúru, najprestížnejšie ocenenie pre žijúceho architekta inšpirované Nobelovou cenou. Ročne sa nominuje viac ako päťsto architektov z celého sveta, no za 35-ročnú históriu udeľovania tejto ceny, len dvakrát ju získala žena. Hadid sa to podarilo v roku 2004 za pavilónový most, ktorý sa staval v rámci Medzinárodnej výstavy EXPO v španielskej Zaragoze.

Keď však v novembri 2013 predstavila svoj návrh na štadión pre majstrovstvá sveta vo futbale v roku 2022 Al Wakrah v Katare, bola zahrnutá kritikou, že štadión pripomína vagínu. Tieto komentáre označila za trápne a smiešne. Pre časopis Time Hadid povedala: „Je naozaj trápne, že niekto príde s takýmito nezmyslami. Čo hovoria? Že všetko, v čom je diera, je vagína? To je smiešne.“ Naznačila tiež, že si myslí, že ak by takýto architektonický návrh urobil muž, takéto komentáre by tu neboli.

Druhá víťazka Pritzkerovej ceny je Japonka Kazuyo Sejima, ktorá ju získala v roku 2010 v tandeme so svojím kolegom Ryueom Nišizawom. Pracujú spoločne a prestíž im priniesli najmä budovy múzeí, univerzít a butikov prestížnych módnych značiek v Japonsku, Spojených štátoch aj v Európe. 

(Autorka je redaktorka mesačníka Dieťa)