|
Druhý október celosvetovo oslavujeme ako Medzinárodný deň nenásilia. Členské krajiny OSN by mali v tento deň šíriť odkaz nenásilia, resp. bez násilia. Termín sviatku pripadol nie náhodou na narodeniny Mahátmá Gándhího, vodcu nenásilného povstania Indov proti britskej koloniálnej nadvláde. „Čistota je božstvo,“ znela mantra tohto muža, ktorého veľká časť obyvateľstva Indie nazýva Otcom národa. Čo to má s nami spoločné a prečo to spomínam?
Nemať doma kúpeľňu – so splachovacím záchodom a s umývadlom, kde z kohútika tečie bezpečná, často pitná voda – je dnes v našich zemepisných šírkach čosi takmer nemysliteľné a nepredstaviteľné. No predstavte si, že v krajine s najväčším počtom svetovej populácie –približne 1,2 miliardy obyvateľov – je praktikovanie otvorenej defekácie (polopatisticky povedané: vyprázdňovania sa na voľnom priestranstve) na dennom poriadku. Predstavte si šesťsto miliónov ľudí, vystavených neustálemu výskytu ochorení a prehlbujúcej sa chudobe. A predstavte si tie znečistené rieky, zapratané výkalmi miliónov ľudí a zvierat. Nehovoriac o čistení dopravných prostriedkov či praní bielizne vyššie či nižšie po prúde tých istých tokov...
Mahátmá Gándhí sa mi teda momentálne asi najviac spája s jeho revolučnou víziou o čistotnej Indii. Revolučnou preto, lebo práve on si (pravdepodobne ako jediný vodca svojej doby) uvedomil, že indická emancipácia bola možná práve vďaka zabezpečeniu hygieny, nielen nezávislosti. Pred štyrmi rokmi spustila indická vláda program Clean India, aby zrealizovala jeho sen o zabezpečení stopercentného prístupu k vode a sanitácii pre všetky domácnosti do 150. výročia narodenia Otca národa, teda do 2. októbra 2019. O rok sa teda presvedčíme, čo a či sa podarilo naplniť.
Často si spomínam na svoj výskumný pobyt v indickom štáte Odisha, kde som sledovala program zabezpečenia prístupu k vode a sanitácii pod taktovkou organizácie Gram Vikas. Práve táto miestna mimovládka používa tému bezpečnej vody a hygienických zariadení ako ústredný bod pre integrovaný rozvoj obcí indického vidieka. Umožňuje komunitám mobilizovať svoje vlastné zdroje, pomáhajúc im tak dostať sa zo začarovaného kruhu bezradnosti. Nie je to ľahké, keďže väčšina žije z dvoch dolárov na deň, teda pod hranicou chudoby. No nie je to ani nemožné...
Prečítajte si
Gram Vikas pomáha mobilizovať vládne finančné prostriedky, zatiaľ čo motivuje obyvateľov obcí, aby zostávajúce potrebné financie zabezpečili prostredníctvom ich fyzickej práce, miestnych stavebných materiálov, ako aj ich vlastných vkladov na stavbu vodovodu a kanalizácie. Z rozhovorov s lídrami jednej z navštívených obcí Haradango, som sa dozvedela kopec dôležitých informácií. Napríklad, že podmienkou pre štart výstavby musel byť jednohlasný súhlas všetkých členov rodín v obci. Príslušníci všetkých kást, majetkových pomerov, rodov mali k dispozícií svoj hlas a rovnaké hlasovacie právo v rozhodovacom procese. Organizácia Gram Vikas zostáva v obci tri až päť rokov a ženy a vylúčené osoby sa môžu podieľať na aktivitách obce. Po prvý raz má najchudobnejšia žena obce, vdova či zástupkyňa kasty Dalit, tzv. Nedotknuteľných pocit, že jej hlas bol vypočutý a mal svoju váhu.
Lokálne ženy prevzali zodpovednosť za údržbu a kontrolu používania vodovodu a sanitačných zariadení, komunikujú s vládnymi úradníkmi, bankami a ďalšími zainteresovanými aktérmi. Prvé výskumy ukazujú, že hneď po vybudovaní vodovodu v obci a spusteniu dodávok vody pre sanitačné zariadenia i kúpeľne na sebe práve ony pozorovali zvýšené sebavedomie a pocit vlastnej dôstojnosti. Toto je tá emancipácia, o ktorej Mahátmá Gándhí sníval, a v ktorú veril.
Do tejto obce chodia na „exkurziu“ zástupcovia iných dedín, ktoré by podobný projekt chceli skúsiť tiež. Obyčajná nádrž na vodu sa stala symbolom dôstojnosti obce. Miestne dievčatá ukazujú prítomným svoju spokojnosť z toho, že sa môžu pohodlne učesať a bezpečne umyť v priestore na to vyčlenenom. V treťom tisícročí je pre nás Európanov a Európanky šokujúce sledovať počas potuliek touto ľudnatou krajinou ako domáci bezstarostne vykonávajú malú či veľkú potrebu kdekoľvek. Muži na mňa počas rozhovorov párkrát vytiahli príhodu o tom, ako si svoju manželku spoľahlivo poznajú podľa otrčeného zadku popri ceste... Vtipné mi to veru neprišlo, skôr smutné.
Podľa Ministerstva pre pitnú vodu a sanitáciu (áno, aj také v Indii existuje) je však ešte stále v ľuďoch hlboko zakorenená mylná predstava, spojená s otvorenou defekáciou. Napríklad, že je to spoločensky prijímané tradičné správanie, alebo že detské výkaly nie sú považované za škodlivé. Podobným predstavám možno čeliť verejnou informovanosťou, kvalitným vzdelávaním a dobrými príkladmi z praxe. A vlastne takto možno dopomôcť k naštrbeniu akýchkoľvek mýtov, omylov, neprávd – nielen o hygiene, a nielen v ďalekej Indii, ale i u nás.
