BRATISLAVA. Trénerom hokejovej reprezentácie sa stal vo chvíli, keď si prechádzala najväčšou krízou vo svojej histórii. Zdeno Cíger však zvládol bojkot a dokonca z neho dokázal vyťažiť, keď mal možnosť dať šancu veľkému množstvu hráčov.

Popritom musel zvládať riadiť svoju vlastnú hokejovú akadémiu, v ktorej vychováva hráčov zo sociálne slabších pomerov. 

V rozhovore pre Športinak.sk hovorí aj o tom, ako v hokejových kluboch narástol vplyv rodičov a ako sa mu ho darí eliminovať vo svojej akadémii.

 

V posledných rokoch ste sa venovali hlavne vašej akadémii a zrazu vediete dospelých a finančne zabezpečených hokejistov. Asi ste aj museli zmeniť prístup, v čom je najväčší rozdiel?

„Je to úplne rozdielna vec, ale nemám s tým problém. Mám však výhodu, že som už trénoval mužov a viem sa prispôsobiť. Viem sa rýchlo preladiť, nerobí mi to problém. Teším sa z toho aj z toho. S deťmi je viac roboty. Na druhej strane, s kolegom Miklošovičom si niekedy hovoríme, že človek sa vzrušuje pri deťoch, že niečo nevedia a potom prídete k dospelým a učíte ich niečo, čo by už mali vedieť. Deti sa učia rýchlejšie, dospelí už rozmýšľajú inak. V oboch prípadoch treba byť trochu aj psychológom.“

Ako vznikol nápad vybudovať akadémiu?

„Bolo to spontánne. Moja priateľka sa kamarátila s jednou kamoškou, čo robila v nadácii Poštovej banky, ktorá podporovala nejaké projekty. Dali sme sa dokopy a vymysleli sme takúto hokejovú školu. Bolo to také nevinné a už ma to drží päť rokov.“

Darí sa vám zháňať sponzorov? Musíte do projektu vkladať aj vlastné peniaze?

„Darí, ale musel som aj ja do toho niečo dať. Poštová banka ma potom zrušila, už im to nevyhovovalo a dostali sme sa aj do malého konfliktu. Potom som sa však, našťastie, stretol s ľuďmi z agentúry Stars for Stars, ktorá sa toho ujala. Podporujú mladé talenty, ja som jeden z ambasádorov, napríklad Dominika Cibulková má na starosti tenis. Pomohlo mi aj ministerstvo školstva, ministerstvo vnútra. Zaangažoval sa do toho pán Kaliňák, zdalo sa mu to ako celkom dobrý nápad. Snažíme sa deťom pomôcť, nie je to len o hokej, ale istým spôsobom ich aj vychovávame. Bývajú u nás, chodia u nás do školy. Snažíme sa im niečo vštepiť do života – disciplínu, hygienu, poriadok a kolektív.“

Foto: archív TASR

Prioritu máte na deti zo sociálne slabších pomerov. Je hokej drahý šport, tieto deti by sa k nemu inak nedostali?

„Už je to také pomixované. Keď človek rozmýšľa – kto je sociálne slabší? Aj keď obaja rodičia pracujú a nezarábajú veľké peniaze, hokej ich niečo stojí. Snažíme sa hlavne, aby to nebolo o peniazoch. Celý náš hokej stroskotal na tom, že rodičia platia klubom vysoké poplatky a potom majú pocit, že musia o všetkom rozhodovať a sú nespokojní. U nás je to nastavené tak, že väčšina z detí nemusí nič platiť. Snažíme sa im požičiavať výstroje, máme dosť veľký sklad, výstroj si požičiavajú aj medzi sebou alebo nám ju ľudia donesú. U nás je pozícia v tíme postavená na výsledkoch, rodičia do toho nesmú zasahovať. Keď sa im to nepáči, tak im odporučím, nech idú preč. Pracujeme profesionálne a nastavené kritériá musia spĺňať. Nie je to tak, že si to rodič zaplatí a robte si, čo chcete.“

Rodičia musia platiť poplatky, aby kluby vôbec vedeli fungovať. Bolo to spúšťačom toho, že sa začali kupovať miesta v tíme, že decká nie sú vyberané na základe výkonnosti, ale solventnosti rodičov?

„Áno, rodičia sú nespokojní, robia intrigy, tlaky na trénerov, na vedenie. Potom to nie je postavené na výkonnosti. Ja to mám nastavené, snažíme sa do toho dať všetko, ale musí tam byť poriadok a disciplína.“

Keby teda rodičia nemuseli platiť také poplatky klubom, zmizol by aj tlak na to, aby práve ich deti hrávali v prvých útokoch a podobne?

„Určite áno. Teraz tréneri nerobia, čo by mali. Sú ovplyvňovaní a tréning nerobia podľa výkonnosti. Napríklad rozdeľovanie hráčov do skupín – lepší by mali trénovať s lepšími, slabší so slabšími, chýba postupnosť. Chlapec, ktorý nevie korčuľovať, nemôže trénovať s tými, čo sú na inej úrovni. Potom jeden druhého brzdia.“

Aké výsledky sa už podarilo dosiahnuť vašim zverencom?

„Celkom dobré, na tie štyri roky, ktoré hrávajú hokej, väčšina z nich je na takej lepšej úrovni. Uvidíme, ako sa im bude dariť, sú to mladí chlapci od 11 do 14 rokov, ťažko povedať, či z nich niečo bude. V zápasoch však dosahujú dobré výsledky, nie sú len do počtu.

Pred tromi či štyrmi rokmi hrali za HOBA-u Bratislava aj Orange Minihokej Tour a myslím, že aj vyhrali. V tomto veku však ešte neviete povedať, čo z nich bude, niekto sa zlepší, niekto zhorší. Každá možnosť, ktorú dostane mladý hokejista, je dobrá. Treba chodiť na zápasy, turnaje, na ktorých sa môžu odprezentovať, zasúťažiť si, porovnať sa s inými mužstvami a hráčmi. Toto je dosť podstatné.“

 

Celý rozhovor si prečítajte tu: Zdeno Cíger: Som introvert, vyhľadávam úteky do prírody