|
Moja mama chodí na stretnutia. Stretnutia po dvadsiatich, tridsiatich, štyridsiatich rokoch. Ako obľúbená stredoškolská profesorka je aj vo vysokom veku žiadaným prvkom na týchto akciách. Veľmi jej to prajem. Pretože ju aj ja, ako jej celoživotná žiačka, považujem za výborného pedagóga.
V lete sa u nás na záhrade zišla skupinka jej bývalých žiakov. Prešlo tridsať rokov odkedy ich učila a oni jej prišli zablahoželať na narodeniny. S kyticou aj tortou.
Niekedy sa u nás zjaví Mišo alebo Stano. Jeden je starosta, druhý podnikateľ. Tiež len prídu za svojou bývalou triednou, poradiť sa, porozprávať. Alebo kadekto.
Tento víkend išla mamka však na stretnutie po päťdesiatich rokoch. Použitím základov matematiky dôjdem k tomu, že ako učiteľka na strednej škole bola pred polstoročím len o čosi staršia ako jej žiaci. Dnes sa však už zišla partia dôchodcov.
Večer sme si spolu sadli a šveholili, ako na tom stretnutí bolo. Porovnávame čiernobielu fotografiu z roku 1966 a tú z dnešného dňa. Medzi dvoma fotografiami spájame päťdesiat rokov dlhú životnú čiaru a hovoríme o ľuďoch, ktorých poznám,
ale aj o ktorých nič neviem.
Veľa zážitkov, veľa spomienok. V dave nízka žena. Mamka sa pousmeje, keď rozpovie. Hovorí, ako jej dnes táto "žiačka" (tuším tak ku sedemdesiatke jej ťahá) rozprávala, ako veľmi nemala rada matematiku. A že práve moja mama, učiteľka matematiky, jej pomohla túto negatívnu emóciu k číslam a rovniciam poraziť.
A tak, odchádzajúc od fotografií aj striebrovlasej ženy plnej spomienok sa ešte opýtam: "A čo nakoniec vyštudovala tá pani, ktorej si pomohla prestať nenávidieť matematiku?" "No, matematiku - fyziku," znie odpoveď.
Dobrý učiteľ dokáže stvoriť lásku. Lásku k predmetu. Mňa moja mama vyučuje život. A je dobrá učiteľka.
Prečítajte si aj Náboženský humor
