|
Vždy túžila byť lekárkou. Podriadila tomu všetko. Keď ju prijali na vysokú školu, bola šťastná, prešťastná. Rovnako, ako keď ju skončila.
Ibaže osud jej do cesty prihral cudzinca. Po vysokej škole sa nestihla ani len poobzerať po práci, keď zistila, že je tehotná. Namiesto prvého stupienka na kariérnom rebríčku ju čakala svadba, sťahovanie o tisíc kilometrov ďalej od domova a pôrod.
„Neplánovala som to, no bola som šťastná. Veď čo môže byť viac, ako mať po boku toho pravého a k tomu zdravé dieťa?“ hovorí mi pri šálke kávy. „Mala som 23 rokov a bola som presvedčená, že kariéra ma počká,“ dodáva.
Prvé dieťa oslávilo svoje tretie narodeniny bez nej. Bola práve v pôrodnici s druhým dieťaťom. Nie, nebola to „nešťastná náhoda", ako si mysleli mnohé jej kamarátky, ktoré viedli svoj bezstarostný slobodný život, do ktorého dieťa nepatrí. Tak si to s manželom naplánovali. Chceli deti s malým vekovým rozdielom, aby vyrastali spolu, rozumeli si, aby si boli partnermi v hrách. Napokon, bolo to výhodné aj pre ňu - keď konečne nastúpi do práce, nebude ju musieť prerušiť pre ďalšiu materskú.
Keď aj druhé dieťa šlo do škôlky, začala sa obzerať po práci. Rýchlo zistila, že vysokoškolské vzdelanie a titul zo Slovenska jej v novej domovine nikto neuzná. Navyše, deti bývali často choré, mali rôzne krúžky a tak začala robiť na stredoškolskej pozícii na polovičný úväzok. V obchodnej brandži. Ďaleko od svojich snov.
„Nie, nebola som nešťastná,“ presviedča skôr seba, ako mňa. „Vlastne, na tieto pocity som pri dvoch deťoch ani nemala čas. Aj som si ich zakázala. Na čo by to bolo dobré?“ mykne plecom a zahľadí sa do diaľky.
Lenže ako deti rástli, už sa nedržali maminej sukne, na krúžky už chodili samy a voľný čas tiež viac trávili s kamarátmi ako s rodičmi, túžba byť lekárkou sa v nej ozývala čoraz nástojčivejšie. Keď ju však vyslovila nahlas, nikto ju nechápal.
„Vieš, čo to stojí peňazí aj úsilia, aby ti v cudzine uznali aspoň časť z nadobudnutého vzdelania? Aj tak sa určite budeš musieť vrátiť do školy a vieš, čo stojí štúdium? A to by sa ti chcelo začínať v novom odbore v tomto veku? Veď už máš štyridsať! Skončíš školu, no budeš bez praxe, kto ťa vezme do práce? Určite radšej uprednostnia mladších!“ počúvala zo všetkých strán.
Áno, odradili ju. Zatláčala svoju túžbu hlboko do úzadia a ďalej sa zožierala v nudnej práci za smiešne nízku mzdu, kde jej šéfoval neurotický šéf s chabými znalosťami, schopnosťami, zato s diplomom.
Najskôr sa zosypala fyzicky, potom aj psychicky. Až to ju prinútilo dať výpoveď. Kým jej plynula podpora v nezamestnanosti, dávala sa dokopy a pozisťovala si všetko o možnostiach uznania diplomu aj doštudovania toho, čo treba, na vysokej škole. Dala si preložiť všetky potrebné dokumenty a presvedčila manžela, aby rodinné úspory investovali týmto smerom.
Priznáva, že to naozaj stálo veľa. Úsilia aj peňazí. A ešte bude stáť. No dnes je z nej nový človek. Študuje, praxuje a brigáduje, aby aspoň čo-to zarobila. Všade však chodí vysmiata, vanie z nej pohoda a vyzerá mladšie o desať rokov. A všetci jej neskutočne držia palce. Aj tí, ktorí ju odrádzali. Aj tí, ktorí pochybovali. A dokonca aj tí, ktorí si posmešne ťukali na čelo. Pre všetkých sa totiž stala iskierkou nádeje, že začať možno hocikedy. A s hocičím. Pokojne aj po štyridsiatke. Len to skúste!
(Autorka je redaktorkou mesačníka Dieťa)
Prečítajte si aj Nedovolenkujete? Umriete mladí
Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.
