|
Stretla som ich v autobuse. Veselá trojka. Starý otec a dve deti. Päťročnému chlapcovi a trojročnej slečne sa pusa takmer nezatvorí. Sú plní zážitkov a letného slnka. Starý otec s nimi od rána labzuje po meste. Ihrisko, park, múzeum, krátka zastávka na pláži pri Dunaji... Priznáva, že je už uťahaný, no jeho vnúčatá majú energie aj zaňho.
Malá okaňa si ma zvedavo premeriava pohľadom. Žmurknem na ňu a ako sedí vedľa mňa, nohy natiahnuté na sedadle, oči mi padnú na jej pestrofarebné sandáliky. Starý otec si však myslí, že ma na jej nohách zaujalo niečo iné.
„Viete, dotlčení sú. Lietajú ako blázni a stále niekde padnú,“ povie ospravedlňujúco, rozpačito sa usmeje a láskyplne pohladí dve modriny na nôžke dievčatka.
(A, sakra, vyzerám snáď ako pani zo sociálky?) „Zdravé decká lietajú aj padajú. Normálka, nie?“ mávnem rukou. Malá okaňa hneď dodá: „Ale, dedko, ja som dnes spadla iba dvakrát. A neplakala som!“
„Človek dáva pozor, ale...“ opäť ospravedlňujúco povie dedko a pokrčí plecami. Viem veľmi dobre, ako sa cíti. Naučili sme sa hanbiť za modriny svojich detí. Dokonca z nich máme obavy. Veď čo ak sa niekto na ne opýta?
Stalo sa mi to len nedávno s mladšou dcérou u odbornej lekárky. Keď už sa ma lekárka povypytovala na všetky ochorenia v rodine, keď som si musela pospomínať, na čo zomreli moji starí rodičia aj na všetky choroby, ktoré dcéra prekonala, všetky úrazy, lekárske zásahy, podrobnosti okolo pôrodu, ako dlho bola dojčená a presvedčila sa, že nie sme vegetariánska rodina a varím dcére aj hovädzie mäso, prišla otázka: „A tie modriny na nohách má z čoho?“
Sprvu mi tá otázka nepripadala zvláštna. Veď niektoré ochorenia sa u detí prejavujú aj modrinami na nezvyčajných miestach. Hoci tri neveľké modriny na kolenách 11-ročného dieťaťa mne až také nezvyčajné nepripadajú...
„Lozila po strome, aj z neho spadla,“ odpovedám po pravde. „Prosím? Padla zo stromu?“ lekárka na mňa neveriacky pozrela a rovnaký pohľad pridala aj sestrička. Nasledoval hlboký povzdych – vytiahla ho snáď až z päty a nesúhlasné pokrútenie hlavou.
Keď mi neskôr dali podpísať lekársku správu, stálo v nej: „Dieťa má modriny na nohách. Matka tvrdí, že vraj spadlo zo stromu.“ Chvíľu som sa vážne bála, či mi pri dverách nezazvoní sociálka. Naozaj neviem, ako by som im to dokazovala.
Som fakt hrozná matka! Dovolím deťom driapať sa po stromoch, lietať bosky po tráve, aj keď viem, že večer možno budeme vyťahovať z prsta tŕň alebo možno budem musieť prikladať cibuľu na poštípanie od včely. Dovolím im hrať sa so žabami v potoku a nevadí mi, ani keď tam vlezú v nohaviciach. A dokonca im dovolím kúpať sa v Dunaji!
Priznávam, že tie moje úbožiatka nemajú veľmi čas vysedávať pri počítači, lebo stále lietajú vonku. A občas sa mi nechce variť to hovädzie, tak sa teraz v lete napcháme ovocím, upečieme si kukuricu a na večeru slávnostne nachystám maslový chlieb s rajčinou a paprikou.
Tak mi napadá, aké otázky kladú lekári rodičom obéznych detí, ktoré vídam posedávať na schodoch pred panelákmi či pri obchode, s mobilom, čipsami a energy drinkom v rukách. Máte pravdu, nič ma do toho nie je, len by som rada vedela, či sa aj oni boja otázok rovnako ako milujúci dedko dvoch malých vnúčat?
(Autorka je redaktorkou mesačníka Dieťa)
Prečítajte si aj Raz nám to deti spočítajú
Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.
.jpg)
