|
Horúci letný deň. Zajtra nejdem do práce, idem sa s deťmi kúpať. Zavolám im cez obed z redakcie, že si beriem voľno a spravíme si spolu pekný deň. A ešte im oznámim, aby si od babky, u ktorej trávia prázdninové dni, doniesli domov všetko, čo potrebujú. „Áno, mami, jasné," hovoria svorne do telefónu a na kúpanie sa nesmierne tešia. Ja tiež. Spokojná skladám a vraciam sa k práci.
Večer doma, pre istotu, hodím kontrolnú otázočku, či si od babky doniesli na zajtra naozaj všetko. „Ja mám všetko," pohotovo povie staršia dcéra. „Ja mám tiež všetko," dodá s absolútnou istotou v hlase aj mladšia. Som spokojná. Lakujem si nechty na nohách, odhryzkávam z melóna a myslím na to, aké je to úžasné, keď už máte väčšie deti, samostatné, rozumné, šikovné...
Ráno vysvitne... (no dobre, pospala som si, takže ráno pred desiatou vysvitne), že staršia má u babky plavky a mladšia plavecké okuliare, bez ktorých do vody nejde. To znamená vybehnúť pred kúpaním ešte k babke a na jazero sa hnať (vykúreným autobusom) až potom. Teplomer už teraz ukazuje 34 stupňov. Vytočím sa.
„Toto snáď nemyslíte vážne! Ja sa na to môžem vykašľať!" začnem hučať po deťoch. Pridám čosi o tom, že mám roboty vyše hlavy, ale KVÔLI NIM som si spravila voľno, aby sme sa mohli kúpať a ony na to dlabú. A že som im jasne povedala, že si majú doniesť všetko. Ešte som sa ich večer na to pýtala! A že sú neskonale nezodpovedné, na všetko kašlú a všetko im je jedno. A keď ma naštvú, tak zostaneme doma a budeme sa pariť v panelákovom byte a...
Deti tam len tak stáli, mlčali, pozorovali ma veľkými očami. Pes veselo krútil chvostom a lízal zo zeme penu, ktorá mi zľahka odfrkávala od úst...
Zdutá ako héliový balón, vytočená do špiku kosti (že ja, krava, som nezostala radšej v práci!) som vzala tašku s osuškami a hybaj teda k babke. A potom na jazero. Hnev zo mňa dávno vyprchal. Koniec - koncov nič také strašné sa nestalo. Každý predsa zabúda. Každý je občas nezodpovedný. A babka býva blízko nás...
Keďže je pracovný deň, na jazere sú najmä rodinky s malými deťmi. Ležím na osuške, zatvorené oči, vstrebávam zvuky z okolia – špliechanie vody, veselý smiech, príjemnú hudbu z bufetu, čvirikanie dákych operencov, bzučanie hmyzu a do toho:
„Prestaň špliechať, ty debil, lebo ťa utopím."
„Nie, nekúpim ti pred obedom zmrzlinu a zavri už konečne hubu, lebo po nej dostaneš."
„Povedala som ti, neser ma!"
„Kam dávaš tie špinavé nohy, ty hovädo jedno, pozri ako ten uterák vyzerá!"
„Drž už konečne hubu, nevidíš, že čítam!"
„Prestaň sa po mne driapať ako taký buzerant buzerantský! Všetky detičky pekne plávajú, hrajú sa, len ty sa furt po mne vešiaš..."
Moja 13-ročná dcéra sa prisunie ku mne a šepne mi: „Mami, všimla si si, ako sa niektorí rodičia rozprávajú so svojimi deťmi? Počula si to? To je úplne strašné...," opäť na mňa upiera tie svoje veľké okále. Prikývnem hlavou, že počula, keď dcéra dodá: „Ja som taká šťastná, že máme teba.."
Uf! Spomeniem si na svoj ranný výstup a mám chuť zaliezť pod osušku.
Ešteže deti nás milujú takých, akí sme.
Aj s našimi chybami. Aj s našimi náladami.
Ešteže deti sú nám schopné odpustiť úplne všetko.
Hoci, aj tak mám obavy, že raz nám to všetko spočítajú...
(Autorka je redaktorkou mesačníka Dieťa)
Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.
.jpg)
