Život nám prináša tie krajšie, ale aj tie nie veľmi pekné dni. Horšie a zaťažkávajúce. Také, ktoré nás ťahajú nadol. Keď plačeme, trápime sa, ba niekedy aj chradneme. Čím sme viditeľnejší, tým viac sme záujmom pozornosti. Každý jeden úškrn, skrytá slza či hlbšia vráska z nás robí nešťastných a utrápených. A pritom je to iba zlý deň. Ohováranie a zazeranie sa nás vie poriadne dotknúť.
Každý si chce žiť iba obyčajný a spokojný život. Keď zhasnú reflektory potrebujeme kľud a pohodu. Bez každodenných problémov so strachom zo zlyhania alebo osobných prehier. Lenže, raz sme hore a raz zase dole. Veľmi dobre vieme, že keď je aj úplne najhoršie a trvá to nekonečne dlho, nastúpi zmena. Zvrat, ktorý sa udeje akoby nič. A naopak, keď je pred nami závažný problém a máme obrovský strach, odrazu dostaneme neskutočnú silu a s ľahkosťou všetko prekonáme. Aj tie zlé veci sa v živote dejú, aby nás ochránili ešte od horšieho.
Nie je všetko zlato čo sa blyští. To čo sa nám zdá na prvý pohľad ako niečo nádherné a úžasné a k tomu ešte príliš dobré? Je to tak? Zväčša nie je. Zmení sa to raz – dva a z veľmi peknej labute sa stane odrazu škaredé káča. Klamať navonok iných ako si úžasne žijeme, že nič zle nerobíme, akí sme dobrí a ostatní sú tí zlí a pritom to tak nie je? Každá rodina rieši problémy s deťmi, partnerské, finančné. Nie je to žiadna hanba. Dokonalosť neexistuje. Seba samých aj tak nikdy neoklameme.
Prečítajte si
Aj keď život nie je prechádzka ružovou záhradu, aj keď nám prináša mnoho sĺz a trápenia, je aj tak úžasné byť jeho súčasťou. Tak ako zima odovzdáva svoje žezlo jari, jar letu, leto farebnej jeseni, tak život ponúka radosť, ale aj smútok, lásku a rozchody, ale aj to najcennejšie život a naopak. Smrť.
Raz som čítala žite tak, aby vám každý závidel. Neviem sa s tým nejako stotožniť. Treba žiť tak, aby sme boli v prvom rade spokojní so sebou, aj keď pochybíme, najbližšie sa tým chybám isto vyhneme. Lebo, ako moja stará mama hovorievala, že zlato a pozemky majú hodnotu, to áno, ale pokoj v duši nám nakoniec aj tak neprinesú. Ten si musíme zaslúžiť svojimi skutkami. Úplne obyčajnými. Tie sú najkrajšie.
Nájsť si v živote cestičku. Nie tú ľahšiu, ale kľukatejšiu. Takú, ktorá nebude vôbec jednoduchá, ale bude tá, ktorá nás privedie k nášmu vytúženému cieľu. K vlastnému šťastiu. Keď sa po rokoch obzrieme späť a uvidíme tam nádhernú dúhu, hoci s kvapkami od dažďa a aj s nejakými chmárami, ale ten pohľad bude patriť iba nám a bude stáť za to.
