|
V čom je žena vojnová reportérka iná ako muži v rovnakej pozícii?
„V podstate v ničom. Môže mať skôr výhody - vojaci muži majú potrebu vás chrániť. V mnohých krajinách, kde pôsobia mierové jednotky OSN – ako napríklad v Kongu, majú vojaci potrebu vám pomáhať viac práve preto, že ste žena.“
Vy ste nielen vojnová reportérka, ale aj humanitárna pracovníčka. Dá sa to skĺbiť? Písať o niečom, do čoho ste aj zainteresovaná?
„Áno. Myslím, že to neprekáža a ide skôr o využitie informácií a znalostí z miesta k niečomu dobrému a užitočnému. Príkladom bola misia v Kongu – na základe článkov sa ľudia začali sami zaujímať ako pomôcť. A potom som tam v rámci organizácie Člověk v tísni šla otvoriť misiu, pretože ľudia začali posielať peniaze práve na základe novinárskej práce.
V Sýrii sme boli s kolegyňou Lenkou veľmi zasiahnuté osudmi ľudí v meste Kobane, ktoré bolo celkom zničené počas bojov s Islamským štátom. Nikto tam nepomáha. Iba Lekári bez hraníc. Mali sme kontakty a znalosť potrieb a informácií. Tak sme ako novinárky založili verejnú zbierku www.soskobani.cz Napísali sme knihu Islamský štát na dostrel a celý výťažok venovali zbierke. Už sa vybralo vyše pol milióna českých korún. Kniha vygenerovala zatiaľ cez stotisíc. Tá novinárska práca tak môže získať väčší zmysel.“
Pracujete aj pre neziskovku Femisphera, ktorá je projektom žien a pre ženy. Venujete sa témam ako sexuálne násilie v Kongu, ženská obriezka v Keni, detským vojakom v Ugande, ženám v Iraku a v Afganistane či obetiam kyselinových útokov v Indii. Prečo ste zacielili na ženy?
„Na žene spoločnosť stojí a so ženou padá. Ale milióny žien na našej planéte aj dnes v 21. storočí trpia za to, že sa narodili ako ženy. Poďme si pripomenúť pár štatistík 21. storočia:
500 miliónov žien žije v extrémnej chudobe
1 žena z 3 je obeťou sexuálneho násilia
125 miliónov žien a dievčat je obrezaných
3,5 miliónov žien a dievčat prešlo žehlením pŕs
210 žien zo 100 000 zomrie pri pôrode
1 zo 4 dievčat vydajú pred 18. narodeninami
500 miliónov 15-ročných dievčat nevie čítať a písať
1 z 3 žien nemá prístup k rodinným financiám
V mnohých krajinách nemôžu ženy vlastniť pôdu a majetok, nesmú chodiť do školy, nemôžu si vybrať partnera, nemôžu požiadať o rozvod, sú vydaté proti svojej vôli, nemôžu participovať v sociálnych a politických inštitúciách a pod.“
Stretávate a pomáhate aj znásilneným ženám. Čo je to najhoršie, čo musia prekonať?
„Najväčšiu traumu zažívajú ženy, ktoré boli znásilnené, otehotneli pri znásilnení a potom porodili dieťa, ktoré im pripomína ich nepriateľa. Často sa stane, že rodina takú ženu vypudí. Aj v Kongu je niekoľko azylových domov, ktoré takýmto ženám poskytujú pomoc a tie ženy tam bývajú aj so svojimi deťmi. Ďalšiu veľkú traumu prežívajú ženy, ktoré boli znásilnené a ich manžel to neuniesol a zavrhol ich. Potom sú na okraji spoločnosti. A aj každé brutálne znásilnenie. Napríklad vetvami, hlavňami od samopalov a podobne je veľmi traumatizujúce. Nielenže sa ženy musia vyrovnať so svojimi traumami a fyzickými dôsledkami ako je napríklad fistula, ale často čelia aj silnej stigmatizácii zo strany spoločnosti.“
Čo sa európska žena naučí od ženy v rozvojom svete?
„To, ako jednoducho sa dá žiť, ako málo človek potrebuje k životu a k šťastiu. Naučí sa to, ako sa nezblázniť z každej maličkosti, ako nebyť úzkostlivý a prehnane starostlivý. Naučí sa, že v jednoduchosti je sila.“
Čo ste sa naučila o ženách vo vojnových konfliktoch? Aké sú?
„Veľmi obdivujem ich statočnosť. Nie je to len o tom, že musíte vziať zbraň do ruky a strieľať, čo ja napríklad neviem. Ale je to o tom prijať aj fakt, že s veľkou pravdepodobnosťou zomriem. Vedia si v tom však nájsť zmysel, čo je predpoklad vo všetkom, čo človek robí. Väčšina týchto žien sú nielen bojovníčky, ale hovoria o sebe aj to, že bojujú nielen proti Islamskému štátu, ale aj za ženské práva. Väčšina týchto žien sú moslimky – sunitské a bojujú proti sunitským moslimom. Navštívili sme aj kresťanské ženské milície, kde sme stretli aj matky rodín.“
Stretla ste aj ženy, ktoré zoberú zbraň, aby sa bránili. Kedy sa na niečo také odhodlajú, akú zážitky tomu predchádzajú?
„Často je to preto, že napríklad pred vojnou študovali na univerzite, kvôli vojne nemôžu a tak hľadajú iný zmysel života. Iným niekto zomrel v rodine a ony sa chcú pomstiť. Ďalšie k tomu dohnalo päť rokov vojny- pretože pochopili, že sa musia hlavne brániť samé. Niekedy je to aj túžba ukázať mužom, že sú rovnako dobré ako oni. Niektoré z nich sú komunistky a feminizmus a rovnosť pohlaví je súčasťou ich ideológie.“
Čo všetko musia prežívať ženy – utečenkyne, v čom je ich situácia iná?
„Viac sa boja a tak oveľa horšie zvládajú opustenie domova, rodiny a samotu v cudzej krajine. Sýrčanky sú napríklad zvyknuté žiť spoločne vo veľkej rodine. V podstate nikdy nie sú samé. A prídu do Európy, ktorá je individualistická, ženy sa cítia osamelé a nešťastné. Navyše, teraz odchádza zo Sýrie vlna žien a detí. V tej prvej odišli ich muži a ony ich nasledujú s deťmi a to je psychicky a fyzicky veľmi náročné.“
Ste novinárka, ktorá sa musí odosobniť, aby dokázala s odstupom písať aj o strašných veciach. Ako sa vám to darí, ako žene a matke, keď píšete o ženách a deťoch, ktoré mimoriadne v konfliktoch trpia?
„Občas sa mi stane, že pri niektorých príbehoch plačem. Stávalo sa to v Kongu aj teraz v Sýrii. A rozplačú ma väčšinou práve príbehy žien. Iba jedenkrát som mala slzy na krajíčku, keď mi jeden muž rozprával, ako jeho ženu rozsekali mačetami počas rwandskej genocídy, pretože bola z kmeňa Tutsiov. Pokúsil sa ju vykúpiť, ale márne. Som však typ človeka bojovníka, takže si poplačem, ale vzápätí už rozmýšľam, ako tým ľuďom pomôcť alebo ako to uchopiť. Ako to predať ďalej ostatným ľuďom.
Napríklad na základe silných príbehov vznikla pomoc obetiam znásilnení v Kongu, kde som následne zakladala misiu, ktorá tam funguje dodnes. V Sýrii sme zase založili s kolegyňou Lenkou Klicperovou zbierku na pomoc ľuďom.“
Sú to veľmi ťažké témy, o ktorých píšete a nie je ľahké ich meniť. Zažívate aj pozitívne situácie?
„Mnoho. Napríklad ľudia v Sýrii sú neskutočne srdeční, je v nich taká úprimná vrelá ľudskosť, ktorá tu chýba. A každé pozvanie na čaj, kedy vám ľudia podonášajú všetko, čo doma majú, sú veľmi silné zážitky, aj keď sa často dohovárame rukami nohami.“
Naposledy ste bola v Sýrii. Čo ste sa o nej naučili iné, než ste vedeli dovtedy z médií?
„Že skoro všetci, ktorí tam bojujú proti Islamskému štátu sú moslimovia. Tu sa to často pritom prezentuje ako náboženská vojna. Že všetci sa boja. Vyprchala nádej po piatich rokoch, ľudia sú vyčerpaní. Je tam obrovská inflácia, ktorá je jednou z príčin migrácie. Že svoje domovy už opustila polovica Sýrčanov - teda desať miliónov. Šesť miliónov utieklo do zahraničia, do Európy ide ale iba zlomok. Väčšina ľudí je v okolitých štátoch – v utečeneckých táboroch – v Jordánsku, Turecku, Libanone, irackom Kurdistane.
Sýria je ihrisko mocností a vojna trvá dlho, pretože každá z bojujúcich strán má externú podporu. O tom, čo sa tam deje, tak de facto rozhoduje Rusko, Turecko Irán, Saudská Arábia, Katar. Spojené štáty a Európa majú iba veľmi obmedzený vplyv. Pochopili sme, že tam ide zase o moc a peniaze - z ropy a obchodu so zbraňami. Islamský štát má s Tureckom hranicu na severe dlhú asi 130 km, kde prebieha vzájomný obchod – do Turecka ide ropa a opačne bojovníci, zbrane a spotrebný tovar pre Islamský štát.“
S fotografkou Lenkou Klicperovou.
Mali ste ako žena problémy sa pohybovať medzi moslimami, medzi bojovníkmi?
„Nikdy. Problém s tým majú iba ľudia tu v Česku.“
V Česku prednášate o utečeneckej kríze? S akými reakciami a obavami sa stretávate najčastejšie u Čechov?
„Najčastejšie si ľudia myslia, že len teraz sú v Európe nejakí moslimovia a vôbec nevedia základné fakty, že napríklad v Európe žije 40 miliónov moslimov. Niekde tisícročia, inde storočia, inde desaťročia, ale sú súčasťou Európy. Nevedia, že najväčšia genocída v Európe od 2. svetovej vojny bola spáchaná na moslimoch počas vojny v Juhoslávii. Česko prijalo 40 tisíc utečencov, najmä moslimov. Pretože vtedy tu nikto zámerne nevyvolával strach z moslimov a z utečencov. Zámerne tu rôzni ľudia vrátane mnohých politikov a prezidenta šíria strach. Je to totiž jednoduchý spôsob, ako ľuďmi manipulovať a spoločnosť tým ovládať.“
Ak vnímate postoj stredoeurópskych krajín k utečencom?
„Je to špecifikum strednej Európy. Najhoršie je na tom Maďarsko, ktoré už ovládli nacionalisti. Stredná Európa, bohužiaľ, nepozná pojem európska solidarita a stále si myslí, že si tu postavia zase železnú oponu a budú mať od všetkých pokoj. Tak to predsa nie je.“
Prečítajte si aj Procházková: Ženy na Ukrajine sa naučili rozoznávať zbrane
