|
Na Štedrý deň sa u nás pečú smotanové koláče a čakajú koledníci. Mama je od rána sviatočne oblečená, so zásterou opásanou cez bielu blúzku, otec telefonuje každému, kto mu prejde mysľou a praje pekné prežitie Vianoc. Nás so sestrou vysielali k starším osamelým susedám s taniermi s vianočným pečivom. Po štedrej večeri sme išli zaklopať susedom oproti a popriať im príjemné sviatky.
Na prvý sviatok vianočný rodičia hovorili, že sa nepatrí chodiť von, ale 26. decembra sme nabalili auto darčekmi a koláčmi a cestovali sme k rodine do Nitry.
Z detstva mi zostal pocit, že Vianoce sú hlavne o tom, že si ich prajeme. Požehnané, šťastné a veselé, pokojné a čarovné, voňavé a hrejivé. Nech sme zdraví, nech sa stretne celá rodina, nech nás naplní radosť z očakávania. Sila Vianoc umožňuje prihovoriť sa neznámym, tým, ktorých si inokedy nevšímame, tým, na ktorých si nevieme nájsť čas.
Niektoré adresy si zapisujem do počítača, niektoré do telefónu, všetky ich mám v papierovom notese. Používam len tie v notese. Pätnásťročný notes sa začal rozpadávať. Kúpila som si nový z tmavomodrej kože, farebne ladiaci s kabelkou, aby vyzeral šik, keď ho v práci akože ledabolo položím na stôl. Bolo treba prepísať všetky adresy z toho 15-ročného, niektoré už vlastne ani nebolo treba prepísať, ako napríklad adresu môjho starého otca na Lipovej v Nitre, ani adresu pani Kováčovej v Lefantovciach. V telefóne ani počítači sa neškrtá, tam sa definitívne vymaže.
Papierový notes zachytáva stopy, podľa farby atramentu vidno, ktoré adresy sú novoprišelci a ktoré sú v ňom odjakživa. Vie o všetkých sťahovkách, s preškrtnutými názvami ulice, niekedy aj mesta, niekedy len meno zostane a zmení sa všetko od ulice až po krajinu. A niekedy adresa zostáva a zmení sa meno. O tomto všetkom papierový notes vie. Počítač ani dotykový telefón nie. Notes vie, ktoré písmená majú najfrekventovanejšie mená, napríklad na D je ich u nás neúrekom, niektoré roky treba pridať novú stránku, aj písmenu R sa dobre darí. Na X niet v mojom notese nikoho.
Pohľadnice píšem podľa abecedy. Tí s menami na Z ich dostanú až tesne pred Vianocami.
Keď kráčate ulicou Soufflot k Pantheónu, postupne sa vám za chrbtom vynára v pozadí Eiffelovka. Keď kráčate od Pantheónu smerom k Luxemburskej záhrade, Eiffelovka postupne na horizonte „zapadá“. V obchode La Papeterie Latine na ulici Soufflot som kúpila 50 vianočných pohľadníc, takmer každú inú.
Prečítajte si
Pred obchodom sedel žobrák. Nehľadiac pod nohy, prezerajúc si 50 kúpených pohľadníc, som mu kopla do umelohmotného pohára s mincami. Rozkotúľali sa dolu ulicou Soufflot, smerom od Pantheónu k Luxemburskej. Utekali sme spolu so žobrákom za mincami. Neboli sme si istí, či sme ich všetky našli a pozbierali, z pocitu viny ako odškodné som mu vysypala do pohára aj tie, čo som mala v peňaženke.
Kupujem knižky. Také, ktoré chcem darovať, aj prečítať. Strany obraciam opatrne, aby stopy môjho čítania nebolo vidno, čítam rýchlo, aby som ich stihla zabaliť pod vianočný stromček.
Ráno otváram okienka adventného kalendára s vrecúškami čajov Dammann. Čierny čaj s príchuťou a vôňou orechového koláča, čierny čaj s „flocons des épices“ – vločkami korenia, zázračný bylinkový čaj, čaj s názvom Paul a Virginie.
Knižky o kocúrovi Minetovi, drevené a plátenné ozdoby v balíkoch zo Slovenska, balík z Kanady, Nemecka, balíky do Kanady, do Nemecka, na Slovensko. Známky a baliace papiere, hľadanie vhodných škatúľ po dome, lepiace pásky a stuhnuté prsty z písania. Každý deň sa zastaviť na pošte.
Ešte niekoľkokrát sa vyspíme a budeme si priať Vianoce.
Prečítajte si aj Niekedy stačí si to predstaviť
