|
Vianoce nechystám, nechávam ich prísť ku mne. Každý rok mám pocit, že to nezvládnem, že Vianoce nebudú, pretože nič nerobím pre to, aby prišli.
Nebehám po obchodoch, už len predstava obchodného domu, obrovského kníhkupectva, či veľkoplošného hračkárstva vo mne vyvoláva stavy úzkosti. Nerozmýšľam nad koláčmi, ani nad tým, že treba kúpiť 3 kilá masla a 5 kíl múky. Nevládzem sa zorganizovať na veľké upratovanie. Vyčerpaná po práci sa v metre radšej stratím v deji rozčítanej knihy, ako v myšlienkach nad vianočným menu.
Vianoce prídu každý rok samé od seba. Prvú adventnú nedeľu samovoľne vyťahujem a oprašujem adventný veniec, zastanem pred papierníctvom pri stojanoch s vianočnými kartami, hudobníkovi v metre spievajúcom „Feliz Navidad“ vysypem drobné z peňaženky. Na sobotnom trhu kúpim hyacinty v črepníkoch.
Nedeľné poobedie zabudneme na úlohy, vytiahneme formičky, zarobíme cesto a pečieme medovníky. Tie najkrajšie zabalíme do farebného papiera a dáme do aktoviek, pre pani učiteľky.
Zo sekretáru vytiahneme Betlehem, rozložíme figúrky každú na svoje miesto, svätú rodinu na slamu pod drevenú striešku, anjelov po stranách, troch kráľov prichádzajúcich z Východu, kravu a somárika tak, aby dýchali do kolísky.
Syn vytiahne z aktovky dreveného anjela oblepeného páperím, ktorého v škole vyrobil.
Cestou z práce k metru prebehnem popred čierne Mini s elegantnou blondínou za volantom a zviazaným stromčekom, trčiacim cez otvorenú plátennú strechu auta.
V piatok večer na vianočnom koncerte hudobného konzervatória tlieskame šesť-sedem ročným štrbavým klavíristom s hompáľajúcimi sa nohami pod klavírom, pri každej falošnej note zmätene pozerajúcim na učiteľa, a potom aj tým 15-17 ročným, hrajúcim Beethovena a Brahmsa, ktorých schopnosti vyženú slzy na mnohých tvárach v publiku.
U mäsiara sú vône sýtejšie, mandarínky chutia inak a voňajú viac, na ulici sa krájajú perníky a kačacia pečienka, rady pred čokoládovňami sa vinú až po ulicu.
A Vianoce prídu, každý rok.
Prečítajte si aj Parížsky advent
