|
Dokumenty o ľuďoch, ktorí prežili nacistické či komunistické väzenie nakrúcaš už takmer desať rokov. Cez tieto príbehy si sa dostala k pani Viole Fischerovej?
„Ja som pani Violu poznala od detstva z Lučenca, kde som sa narodila, ale dlho som netušila, aký je jej príbeh. Stretávala som ju ako dieťa, keď som sa vracala celým mestom zo školy, alebo som ich videla s pánom Fischerom ako chodili korzovať na hlavnú ulicu. On chodil v typickej tankistickej baretke s tmavým sakom, na ktorom mal výložky československej armády a vyznamenania. Ona bola veľmi zaujímavá drobná pekná dáma s modrými očami a s hodvábnou šatkou. Hrdinom bol ale dlhé roky hlavne on. Keď som ako 17-ročná nastúpila do mestskej televízie, ako kameraman tam pracoval vnuk Fischerovcov Alexander. S ním som nakrútila krátku reportáž o starom otcovi ako o hrdinovi, ktorý velil tanku, obliehal Dunkerque, vylodil sa v Normandii a ako jeden zo štyroch Slovákov mal najvyššie francúzske štátne. Stále som však nič nevedela o pani Fischerovej, ani nič u nich doma nenaznačovalo, čo prežila.“
Ako si teda prišla na Slovenku, ktorá prežila štyri koncentračné tábory?
„Počas rozhovorov s ľuďmi, s ktorými som nakrúcala dokumenty som dvakrát naďabila na informáciu, že v Prahe žije Slovenka, ktorá prežila štyri koncentráky. Druhá informácia bola, že prežila aj pokusy v jednom z koncentrákov. To ma veľmi zaujalo, lebo ľudia, ktorí boli vybraní na pokusy v koncentrákoch, či už to bol Ravensbrück alebo Osvienčim, buď prežili len jeden tábor alebo tie pokusy neprežili vôbec. Preto som po nej začala pátrať, ale nikto nevedel meno. K adrese Slovenky som sa neskôr dostala celkom náhodou cez historikov a keď mi v Prahe otvorila dvere pani Viola, bolo to veľké prekvapenie pre nás obe. Bolo to v roku 2011, pani Viola bola už vdova a odsťahovala sa z Lučenca k druhej dcére v Prahe.“
Viola Fischerová (vľavo) a Veronika Homolová Tóthová. Foto - Stanislav Gužák
To mala pani Viola 89 rokov, dovtedy o tom, čo prežila nehovorila? Ako to, že jej príbeh nebol známy?
„Poskytla len jeden rozhovor. To bolo v období po filme Schindlerov zoznam, ktorý mal taký úspech, že vznikla nadácia na podporu rozhovor s preživšími. Na Slovensku sa o tomto jej rozhovore, ktorý je niekde v americkom archíve, takmer nevedelo.“
Prečo sa pani Viola rozhodla rozpovedať svoj príbeh po desaťročiach mlčania?
„Ona svoj príbeh netajila, ale hovorila len základné fakty, aj jej dcéry vedeli len to, že prežila koncentračné tábory. Najprv sme natočili len krátky dokument pre stredné školy, ktorý mal asi 25 minút. Chcela hovoriť, ale veľmi ju rušila kamera, pri nej sa nevedela uvoľniť, hlavne o gynekologických pokusoch mala problém hovoriť na kameru. Ona sa nehanbila ani tak za seba, ale za tých ľudí, čo to robili. Vo filme o pokusoch nie je skoro nič, len to, že nimi prešla. Keď sme sa lúčili, povedali sme si, že ak niekedy bude chcieť, ešte sa k tomu vrátime alebo napíšeme knihu. Nikdy som nemala ambíciu písať knihu, rovnako ako som nikdy nemala ambíciu byť novinárkou (smiech). Bola to taká zdvorilostná veta na konci návštevy.“
Ako si sa teda dostala ku knihe?
„V roku 2015 ma oslovilo vydavateľstvo Ikar, aby som pre nich napísala knihu, chceli však nejaký vymyslený román z druhej svetovej vojny. Doma som začala rozmýšľať, že prečo by som si mala vymýšľať, keď poznám toľko skutočných príbehov. Spísala som päť príbehov a zdôraznila, že príbeh bude skutočný a budú v ňom fakty. Najprv neboli nadšení, nevedeli si to predstaviť. Nakoniec sme vybrali pani Fischerovú práve preto, že jej príbeh sme vedeli overiť v jednotlivých koncentračných táboroch, teda okrem Osvienčimu, kde bola v transporte určenom na likvidáciu, takže tam o nej nie je zmienka okrem jej čísla, pod ktorým bola z Osvienčimu transportovaná do Ravensbrücku. Overovanie faktov do knihy trvalo osem mesiacov.„
Mladá Viola Fischerová. Foto - archív rodiny Fischerovej.
Prečo tak dlho?
„Keď to porovnám s obdobím, keď som začínala robiť dokumenty a teraz, je oveľa prísnejšia kontrola toto, na čo tie informácie chcete použiť. Archívom sa často stáva, že niekto príde a nafotí si informácie a potom ich spochybňuje, otočí alebo vytrhne z kontextu. Keď chceš teraz informácie publikovať, použiť v knihe či televíziu, tak tie povolenia trvajú aj tri mesiace.“
Na kameru mala problém hovoriť o tom, čo prežila, ale s knihou problém nemala. Prečo o tom chcela hovoriť takto verejne?
„Nechcela to ani tak vôli sebe, chcela aby ostali spomienky na tých, čo sa už nevrátili. Určite v tom zohral úlohu jej vysoký vek. Keď tá kniha vyšla, tak vravela, že aké je to úžasné, že si takto ľudia budú pamätať jej mamu, ktorá už nežije. Budú si pamätať Juditku a ďalších.“
Taký úspech knihy ste zrejme nečakali. Začínajú autorka napíše prvú knihu o ťažkej téme a z knihy je bestseller...
„To naozaj nečakal nikto, to bolo určite jedno z najväčší prekvapení na knižnom trhu za posledné roky, práve preto, že som bola začínajúcou autorkou a vybrali sme takú tému. Vydali sme 3000 kusov, a keď som sa pýtala, čo budú vo vydavateľstve považovať za úspech, povedali, že ak tých 3000 kusov predáme do dvoch rokov. Tritisíc kusov sme predali za päť dní. Volali mi z Martina, i z Lučenca, v kníhkupectvách si robili poradovníky na knihu.“
Veronika Homolová Tóthová s cenou v kategórii Slovenský knižný debutant roka za dielo Mengeleho dievča na odovzdávaní cien Panta Rhei Awards 2016. Foto TASR - Jakub Kotian
Prečo to podľa teba malo taký úspech?
„Myslím si, že to zapasovalo do doby. Keby sme knihu vydali pred piatimi, tak to tak možno neosloví. Teraz sa cítime v ohrození my, čo nespochybňujeme historické fakty. Zároveň si myslím, že oslovila aj obálka, ktorá je iná ako väčšina slovenských kníh a tiež názov sa podaril. Nechceli sme dať abstraktný názor, a ja, už keď som si v počítači založila ten súbor, tak sa volal Mengeleho dievča. A názov prešiel.“
Keď hovoríš, že kniha zapasovala do doby, hovoríš o kotlebovcoch, ktorí sa prvý raz dostali do parlamentu a spochybňujú holokaust i plynové komory?
„Áno, určite je to aj tým, že máme v parlamente stranu, ktorú títo preživší vnímajú veľmi negatívne a veľmi sa boja. Pani Fischerová už dlho nežila na Slovensku a keď sme pripravovali knihu, mala obavy, či to nemôže ublížiť jej dcére, ktorá stále žije v Lučenci a stará sa o miestnych židov.“
Bála sa oprávnene?
„Ľudia mi často povedia, toto sa už nemôže stať a zopakovať, toto ľudia nedovolia. Môj prastarý otec, ktorý bol ročník 1905 a pamätá si vojnu, mi hovorieval: Veronika, začni sa báť, keď ti hovoria, že toto ľudia nedovolia. Lebo ľudia veľa dovolili. Máme pocit, že keď ja osobne by som také niečo nedokázal urobiť, tak ani ten vedľa to nespraví, ale často stačí len príležitosť. Pani Fischerovú to nevedela takto priamo povedať, ale pán Wagner, ktorý si tiež prešiel peklom, mi volal, že poďme niečo urobiť, lebo aj v roku 1933 pri Hitlerovi si mnohí hovorili, že ešte je čas niečo urobiť.“
Viola Fischerová (vľavo) a Veronika Homolová Tóthová. Foto - Stanislav Gužák
O knihe chodíš besedovať na mnohé školy. Spájajú minulosť s Kotlebom aj žiaci a študenti?
„Nespájajú, skôr ho vnímajú ako politika, ktorý urobí poriadok. Nevedia si to spojiť s tým, že poriadok sa v slovníku kotlebovcov nespája so všetkými ľuďmi. Do poriadku nepatria ľudia, ktorých tam oni nechcú. To im musíme vysvetľovať. Zvyknem sa ich pýtať, kde bola prvá plynová komora. Oni povedia, že Osvienčim, ale mýlia sa, pretože prvá plynová komora bola v Nemecku a nebola určená židom, ale Nemcom. Usmrtenie plynom si nacisti vyskúšali na vlastných – na ľuďoch s epilepsiou, duševnými chorobami a poruchy, s telesným postihnutím. Na nich ukazovali prstom, že na nich musia Nemci zarábať, pre nich to boli ľudia nehodní žitia. Vytvorili preto centrá, kde bola funkcia - lekár plynového kohútika. Ten pacientov vyšetril a otočil na konci kohútik s plynom. Až vtedy si to deti vedia predstaviť, keď im povieš, že zabíjali najprv ľudí, akých majú aj oni vo svojom okolí dosť a poznajú ich. Snažím sa hovoriť, že to sa netýka len židov.“
Čo bolo pre teba pri písaní knihy najťažšie?
„Najhoršie pasáže boli tie, ktoré sa týkali detí, lebo sama deti mám. Keď som dospela do bodu, kde som s tým ľudsky mala problém, či to vôbec chcem napísať, tak som si povedala, že sa predsa nemôžem tváriť, že sa to nestalo. Vždy som si povedala, že ak pani Viola má silu s tým žiť celý život, tak ja musím nájsť silu to za pár dní napísať. Že ju nemôžem sklamať, keď ona je ochotná myslieť na to dievčatko, ktoré sa utopí v Dunaji, tak ja to musím zvládnuť tiež.“
Viola Fischerová s dcérou. Foto - archív rodiny Fischerovej.
Na Ženách v meste sme písali stĺpček o tom, že kniha Mengeleho dievča by malo byť pre deti povinným čítaním, hoci je to naozaj ťažká téma a ani pre dospelých nie je jednoduché dočítať ju. Čo si myslíš, mali by si ju deti čítať povinne?
„Od januára sa mi začali vo veľkom ozývať školy a pozývali ma na besedy. Ten záujem ma prekvapil, ale zatiaľ som stihla prijať pozvanie asi od 20 škôl. Najprv som bola protektívna, keď sa ma pýtali kolegyne, či to môžu dať čítať starším deťom. Reagovala som, že radšej nie, že niektoré opisy sú naozaj drsné a brutálne, ale dnes si myslím, že som bola zbytočne ochranárska. V januári mi napísalo 13-ročné dievčatko. Chcelo tu knižku na Vianoce, ale mama bola proti, tak jej knihu nakoniec kúpil otec s tým, že ju budú čítať spolu. Otec to nedal, ale ona knihu dočítala a napísala mi vec, ktorou to veľmi vystihla z pohľadu mladých: jej dala kniha nádej, že ak by raz bola na mieste pani Fischerovej, tak už vie, že by to mohla prežiť aj ako obyčajné dievča. Veľa študentov brali knihu ako nádej. Oni si tam nájdu úplne iné časti ako my, dospelí. Neprežívajú to utrpenie detí, lebo nemajú vlastné deti, oni citlivejšie vnímali, že spolužiačky ľutujú pani Violu, že je židovka, ale nepomohli jej. Vnímajú, že pani Viola aj s rodinou museli odísť z domu, a išli do geta, že ich opľúvali. Že im nepomohli, keď sa vrátili. A nevedeli si predstaviť, že by im niekto zničil posledný obrázok rodiny.“
Prečítajte si
Berú pani Violu Fischerovú ako hrdinku?
„Pani Viola sa nikdy nestavala do pozície, že je hrdinka. Prijala ten fakt, že je v koncentráku a snažila sa prežiť tie strašné podmienky. Podľa mňa sa hrdinkou stala, keď pochopila, že nechce zomrieť a zorganizovala útek aj s ostatnými ženami, čím seba a ich zachránila. Útek bol vtedy veľký risk, lebo nevedeli, čo ich na úteku čaká a či neutekajú v ústrety smrti.“
Ako prijali knihu ľudia v Lučenci? Úvod opisuje mesto ako elegantné miesto, plné rešpektu, ale po nástupe nacistov sa z neho stáva mesto, kde sú ľudia nemilosrdní k židom a ten postoj nemenia, ani voči tým, ktorí prežijú hrôzy koncentračných táborov. Mala si negatívne reakcie?
„Nemala som negatívne reakcie ani z Lučenca, ani od iných, hoci som sa na to pripravovala. V Lučenci mala kniha veľký ohlas. Pôvodne som tam mala mať po vydaní knihy dve besedy, bolo to prvé mesto, kde som prišla o knihe hovoriť. Nakoniec som mala v jeden deň päť besied - v školách, v knižnici a na radnici. Záujem bol taký, že ľudia sa nezmestili. Prišlo ich asi tritisíc. Aj teraz majú školy v Lučenci záujem a volajú ma na besedy. Dokonca mi píšu Lučenčania, že spoznali to mesto inak. Mesto architektonicky veľmi utrpelo v 50. rokoch minulého storočia. Strhli vtedy nádherné budovy svetoznámych architektov a postavili tam škaredé sivé kocky. Lučenčania začínajú objavovať jeho históriu, aj vďaka knihe to vidia inak. V meste kedysi vychádzalo 14 novín, boli tam tri stále divadlá, z Budapešti tam chodila opereta hrať raz za mesiac. Bolo to hospodársky silné mesto. Po hlavnej ulici ľudia korzovali, lebo tam boli nádherné budovy, kaviarne a cukráreň. Kto v nedeľu neprišiel na hlavnú, bol mŕtvy alebo chorý. Preto ma teší, že posledné roky sa to mení a Lučenčania sa začínajú zaujímať ako to zmeniť a zachovať niektoré veci z minulosti. Dozrieva generácia, ktorej nie je jedno, čo bolo predtým.“
Veronika Homolová Tóthová. Foto - Inga Šperlová.
V máji tohto roku pani Viola Fischerová zomrela. Podarilo sa jej vyrovnať s tým, čím si prešla, odišla zmierená?
„Asi týždeň predtým než zomrela, dostala čestné občianstvo Lučenca. Keď som jej volala, aby som jej to oznámila, mala obrovskú radosť, akoby sa psychicky až teraz naozaj vrátila domov. Lebo dlho tam žila s pocitom, že ju tam nechcú. Pre ňu tom bol skutočný návrat domov. Odišla spokojná, celé sa to pre ňu uzavrelo.“
Prečítajte si aj Mengeleho dievča pomohlo chytiť jednu z najkrutejších dozorkýň z Birkenau
