|
Jej predstava, ako by mala žena fungovať v spoločnosti, predstihla dobu o desaťročia. „Moderné ženské hnutie všetkým úsilím musí sa zasadiť o... upravenie pomerov sociálnych tak, aby žena mohla spojiť materstvo so svojou zárobkovou činnosťou, pokiaľ to bude potrebné, pokiaľ to bude chcieť,“ napísala Františka Plamínková už v novembri 1906.
Plamínková nemohla mať rodinu i prácu
Ona sama prácu a rodinu spojiť nemohla. Najmladšia z troch dcér obuvníka sa vzorne učila na čisté jednotky a stala sa učiteľkou. Už ako 20-ročná sama učila na dievčenských školách, čo znamenalo, že sa nemohla vydať a mať deti. Od roku 1903 platil zákon, podľa ktorého „svadba učiteľky má byť považovaná za dobrovoľné vzdanie sa služby“.
Plamínková nemala rodinu a celú energiu a svoje vzdelanie nasmerovala do verejného života. Bola to aktívna a všestranná žena. Pôsobila ako novinárka, bola korešpondentkou v balkánskej vojne a pred koncom prvej svetovej vojny vstúpila do národne socialistickej strany. Bojovala za zrušenie celibátu pre učiteľky, ale aj za základné práva žien. V roku 1905 bola pri vzniku Výboru pre volebné právo žien.
„To nebola Plamínková, to bol Plameň, ktorý viac ako 40 rokov rozrážal tmu predsudkov a nekonečných prekážok, ktoré stavali do cesty ľudskej dôstojnosti našich žien,“ povedala o nej spolustraníčka Fráňa Zemínová.
Koncom vojny sa podarilo intervenciou u ministra školstva zrušiť celibát pre učiteľky a v roku Československo ako jedna z prvých krajín zaviedlo historické volebné právo pre ženy.
Prečítajte si
V prvých voľbách zvolili 12 žien
„Pred 100 rokmi – to bol „svet včerajška“ a postavenie žien v spoločnosti bolo veľmi výstižne vyjadrené tromi „K“ – Kinder, Küche, Kirche, čiže deti, kuchyňa, kostol. To bol životný priestor drvivej väčšiny žien – takmer nulový priestor pre nejakú profesijnú sebarealizáciu, či nebodaj politickú kariéru, veľká závislosť – materiálna i spoločenská - na manželovi, nulové reprodukčné práva a pod. Zmeny, ktoré vidíme dnes, sa neudiali z večera do rána, išlo o dlhé procesy, ale mali svoje významné medzníky. To platí hlavne o zavedení volebného práva pre ženy,“ hovorí pre Ženy v meste sociologička Oľga Gyárfášová.
Pripomína, že v roku 1920 bolo v prvých československých voľbách zvolených 12 poslankýň a tri senátorky. „Pokiaľ viem, ani jedna zo Slovenska. V medzivojnovom období sa na Slovensku viac hovorí o spisovateľkách, o ženách okolo spolkového života, najmä Živeny, nie o političkách,“ vraví Gyárfášová.
Sama Plamínková bola v roku 1925 prvýkrát zvolená za senátorku a bola ňou až do zrušenia senátu v roku 1939. Aj ako politička presadzovala práva žien. Chcela vzdelané a kvalifikované úradníčky v štátnej správe, ktoré by mali nárok na materskú dovolenku, priala si vidieť ženy ako diplomatky a ministerky.
„Plamínková nám pripomína, že máme stále málo aktívnych žien v politike i mimo nej. My ženy sme sa nechali zatlačiť do kúta, že musíme byť hlavne mamy. Ženy z minulosti toho zvládali nesmierne veľa a to nemali polotovary, pampersky, často ani elektrinu a plyn,“ hovorí Magda Vašáryová, ktorá v mnohom naplnila predstavy Plamínkovej.
Magda Vašáryová. Foto - Československý šarm, Elegantní Česko
Vašáryovej dnes chýba solidarita žien
Vašáryová bola prvou veľvyslankyňou po páde komunizmu, prvou štátnou tajomníčkou ministerstva zahraničných veci i prvou vážnejšou kandidátkou na prezidentku, ktorá v roku 1999 skončila s takmer 200-tisíc hlasmi tretia. Najďalej to v prezidentskom súboji doteraz dotiahla v roku 2009 expremiérka Iveta Radičová, ktorá sa dostala do druhého kola so ziskom skoro milión hlasov.
Vašáryová strávila v diplomacii a v politike viac ako 20 rokov a je mamou dvoch dcér. Nemusela si ako Plamínková vyberať medzi prácou a rodinou. Dnes je predsedníčkou spolku Živena, ktorá budúci rok oslávi 150 rokov od svojho vzniku a zohrala v boji za lepšie postavenie žien dôležitú úlohu.
Ženy podľa Vašáryovej do politiky patria. „Politička to je najzodpovednejšia, ale aj najslobodnejšia pozícia. To málokomu dôjde, pretože v zamestnaní máte šéfku, keď ste veľvyslankyňa, tak ste úradníčka, nad vami sú politici a političky, ale ako politička máte demokratickú legitimitu, ktorú ste získali voľbami,“ hovorí Vašáryová. To, čo jej v politike chýba dnes je ženská solidarita. „Ženy stále bojujú o priazeň alfa samcov, namiesto toho, aby boli solidárne naprieč politickými stranami,“ hovorí.
Alica Masaryková, dcéra prezidenta T. G. Masaryka, Plamínkovú obdivovala. Foto - TASR
Plamínkovú popravili
Františka Plamínková sa nedožila zmien, za ktoré tak energicky bojovala. V septembri 1938 napísala list priamo Adolfovi Hitlerovi, kde mu vytýkala, že urazil prezidenta Beneša. Dvakrát ju zatklo gestapo. Prvýkrát ju prepustili, druhýkrát ju poslali do Terezína, kde sa stretla aj s Miladou Horákovou. Na pole chodila pracovať v hodvábnych šatách a lodičkách, v ktorých ju zatkli. Zastrelili ju vo veku 67 rokov.
Alica Masaryková, dcéra prezidenta Masaryka, o nej v roku 1947 napísala: „Krásna bola na pohľad – tvár pravidelná, životná, v záplave hnedých vlasov, oko žiariace. Rozumná, praktická, dobrého srdca. Zanechala po sebe dielo jedinečné– česká a slovenská žena boli slobodné a rovné vo všetkom so svojimi mužmi, bratmi a synmi.“
Pamätná doska pri sídle Senátu v Prahe. Foto - wikipedia.org
Gyárfášová: Stále nemáme 30 percent žien
Za sto rokov od vzniku Československa sa pozícia žien v politike menila viackrát. Po roku 1948 sa medzivojnová demokracia zmenila na diktatúru komunistickej strany. „Zaviedli sa formálne kvóty na obsadzovanie poslaneckých kresiel v zákonodarnom zbore. Rodová vyváženosť v rámci nedemokratických pomerov však bola fraškou – na všetko mala monopol strana,“ vysvetľuje sociologička Gyárfášová.
Po spoločenských zmenách v roku 1989 a vzniku Slovenska museli ženy o vstup do politiky stále bojovať, hoci v slobodnej súťaži. V prvom slovenskom parlamente nás zastupovalo 21 žien, po posledných voľbách v roku 2016 ich máme 29, čo je doteraz najviac. V rokcoh 2010 až 2012 sme mali prvú premiérku – Ivetu Radičovú, ktorá bola predtým ministerkou práce, sociálnych vecí a rodiny.
„Ani za takmer tri desaťročia slobody sme sa z hľadiska reprezentácie žien vo vysokej politike veľmi neposunuli. Marginalizácia žien v politike a vysokých riadiacich pozíciách je dlhodobým problémom, ale len pomaly sa posúvame k magickej hranice okolo 30 percent. Tretinové zastúpenie sa zvykne považovať za minimálnu hranicu pre reálnu schopnosť ovplyvňovať rozhodovanie. V súčasnom volebnom období máme síce v parlamente najviac žien – 29, ale stále je to len necelých 20 percent,“ dodáva Gyárfášová.
