|
Môj mozog sa ešte stále snaží spracovať tento týždeň. Najhoší týždeň v mojej kariére. Nad nami všetkými je divný oblak smútku, a keď sa človek v zhone a strese na chvíľu zastaví, cíti strašnú ťažobu. Zabili novinára. Zabili nám kolegu.
Pamätám si, ako ma oslovili do investigatívneho tímu Panama Papers. Sedela som v redakcii Aktuality.sk v zasadačke a hovorila som si, čo tu robím? Plná miestnosť ľudí, ktorí robia v printe a majú viac času aj skúseností na prehrabávanie sa dokumentami. Za vrchom stola sedel nenápadný mladý chalan. Naklonila som sa ku kolegyni – nevieš, kto to je? Pokrčila ramenami. Nie.
Bol to Jano Kuciak. Mladučký, usmievavý a trocha tichý. Pamätám si, že ma na prvom stretnutí ohúril. My všetci sme prišli nepripravení. Riešili sme ako budeme pracovať s dokumentami, ktoré unikli z Panamy, a on vytiahol počítač a začal chrliť všelijaké firmy, mená a spájal súvislosti. Zanechalo to vo mne naozaj veľký dojem a jeho meno som si okamžite zapamätala.
Keď sme sa stretli druhý raz, strhla sa hádka. Miestnosť bola plná redakcií, ktoré si priamo konkurujú. Vznikla ohnivá debata o tom, akým spôsobom sa budú zverejňovať zistenia, na ktorých robili všetci. Dlhoroční novinári boli skeptickí, no Jano celým svojím bytím veril tomu, že musíme spolupracovať. Že je úplne jedno, ktorý portál to bude mať o tri hodiny skôr. Nepoznali sme sa dobre, ale každé naše ďalšie stretnutie mi hovorilo, že ide o výnimočného geeka.
Ten, kto ho zavraždil, nám zobral kúsok seba. Zobral nám bezpečie, zobral nám radosť a zobral nám nádej. Každý deň chodíme do práce a vieme, že novinár by mal mať odstup. Lenže teraz to jednoducho nejde. Po každej tlačovke sme nahnevaní. Po každej reportáži sme nespokojní. Počas pochodu sme mali všetci slzy v očiach. A stále nikto nechápe. Tá ťažoba, ktorá tu je, je neznesiteľná. Zabili novinára. Zabili Janka. A zabili aj Martinku. Nedá sa to pochopiť, ani spracovať. Nedá sa byť pozitívny, ani veselý. Dá sa len pokračovať. A my budeme. To si píšte.
