Bola som s dcérou v sobotu poobede v Paríži kúpiť veci na tanečnú, túlať sa, komentovať módu, nazerať do výkladov a na terase kaviarne Le Rostand pri Luxemburskej záhrade si dať milkshake a kávu.

Kráčame v pasáži Cour du Commerce Saint André smerom k boulevard Saint-Germain a dcéra odrazu zdesene zapiští. Naskočí mi husia koža, prvé scenáre, ktoré ma napadnú,  práve si spomenula, že v pondelok je písomka z dejepisu, alebo že zabudla na päť príkladov, ktoré má do pondelka vypočítať, alebo zistila, že k úboru na tanečnú potrebuje neviemaký doplnok.

 

Spolužiak na kolobežke

Nie. Zima, zima, príčinu by som sama neuhádla. Uvidela pár metrov od nás na kolobežke spolužiaka. Hneď vyvinie stratégiu. Mami, tvár sa akože nič a neobzeraj sa. Na moje otázky, či ten pár vedľa sú jeho rodičia, mi odpovedá nech nič nehovorím a nech pridám do kroku. Okolo blonďavého spolužiaka prejdeme rýchlym krokom bez slov a bez obzerania sa.

Keď je v bezpečnej vzdialenosti za nami, dcéra mi hovorí, že aký trapas a ktovie, čo robí v Paríži a prečo na kolobežke a že aká hanba, keď ju videl a povie to spolužiakom. Nechápem, prečo trapas, prečo sme ho nemohli pozdraviť, prečo to nemôže povedať spolužiakom, že bola pri Saint Germain v sobotu poobede so svojou mamou. Vlastne nič nechápem.

 

Trápna bageta

Občas, keď idem ráno behať, dcéra alebo syn ma sprevádzajú na bicykli a cestou naspäť sa zastavíme v pekárni po bagetu. A tak, tých pár sto metrov, ktoré zostávajú k domu, utekám s bagetou pod pazuchou.

Dcéra nesvoja mi hovorí, že nemala by si utekať s tou bagetou, tí v tom aute, ktoré okolo nás prešlo, sa ti posmievali. Pôsobíš naozaj trápne. Ona nechápe, že mi je srdečne jedno, čo si ľudia v aute o bagete a behu myslia a ja nechápem, že ona nechápe a ona nechápe, že ako mi môže byť jedno, že sa mi niekto smeje.

Padáme všetci, malí, veľkí do generačnej priepasti, pretože sa v trápnosti nechápeme.

A tak sa učíme, že od istého veku bozky pred školskou bránou sú trápne, ako i rozštvrtené jabĺčka na desiatu. Vrcholom trápnosti je stará mama čakajúca s očistenou mrkvou pred školou. Čo by sme my dali za tú starú mamu, jej bozky pred vchodom do práce, aj s mrkvou, petržlenom a jablkami.

Einstein by povedal, že tok vlastného času mení náš „meter“. Že čas nie je absolútny, nemenný, ale je dynamickou veličinou. A podliehajú mu aj trapasy. Aj cennosť spomienok, ktoré kedysi boli trapasmi.