Krásny slnečný jarný deň. Vtáci štebocú. Ako sa hovorí - radosť žiť. Do toho hrozná správa. Zomrel... desivé slovo, ktoré sa prijíma veľmi ťažko. Keď vám oznamujú kto, ticho tŕpnete a ani nedýchate. Ak je to človek vášmu srdcu blízky a ešte mladý, je to obrovský šok. V hlave vám víri spleť rôznych informácií, momentov. Myslíte na jeho najbližších a nemôžete sa zbaviť základnej otázky. Prečo práve on? Veď ešte včera sme spolu hovorili. Vyzeral tak dobre, nič mu nebolo. A aký dobrý človek to bol! Nikdy sa už nestretnete, jeho číslo už nikdy nevytočíte a už sa nezasmejete na nejakom dobrom vtipe. Presne si však zapamätáte jeho posledné slová, posledné spoločné okamihy.
Čoraz intenzívnejšie prežívam úmrtie človeka. Hlavne mojich rovesníkov, ľudí v stredných rokoch. Deti ostávajú bez mám a otcov. Keď už odrástli, riešite stredné alebo vysoké školy. Je to naozaj náročné obdobie čo sa týka výchovy, ale obzvlášť finančne. Pri každej smutnej správe mi stisne vnútro a pociťujem strach a zodpovednosť za vlastné deti, aby som ešte mohla stáť pri nich, bola im oporou pokiaľ neskončia školy a budú samostatné.
Prečítajte si
V poslednej dobe sa práve stres podpisuje pri náhlych úmrtiach. Nevieme spracovávať rôzne problémy, podceňujeme varovné signály, ktoré sa týkajú nášho zdravia. Myslíme si, že nemáme ešte „taký“ vek, aby sme sa tým zapodievali. Veď predsa, taký tridsiatnik alebo štyridsiatnik a infarkt či mozgová príhoda? Nič mu nebolo, bol zdravý ako repa. Ale, ono bolo. Len sme tomu neprikladali nejakú vážnosť. Stále si hľadáme výhovorky, že nejaké to pichnutie, alebo kŕč je z manuálnej práce, od chrbtice a mnoho iných argumentov.
Koľkokrát máme pocit, že bez nás to nejde? Musíme všetko postíhať, zabezpečiť. Uháňame sa sami pred sebou. Eliminovať stres je veľmi náročné. Všetko závisí od genetickej predispozície, prístupu k životu, výchovy, ale aj zdravotného stavu. Dlhotrvajúca psychická záťaž môže poškodiť naše zdravie, ohroziť život. Nepodceňujme preto to najcennejšie – svoje zdravie. Lebo, keď nejde o život, ide o...