Tatiana Švrčková: Potrebujeme sa otvorenejšie pozerať na príbehy ostatných ľudí a nesúdiť ich

Vnímaš ty korporácie neosobne?

„Ja som tak trochu korporácia v korporácii, som samostatná jednotka, ktorej vedenie firmy necháva robiť si svoju prácu, mám slobodu rozhodovania a  dôveru. Pre mňa sú korporácie v prvom rade ľudia, ktorí v tej firme pracujú. Z mojej skúsenosti tí, ktorí majú vo veľkých firmách na starosti filantropiu sú naozaj tí, ktorí chcú pomôcť a chcú, aby sa spoločnosť posúvala ďalej. Nikdy som nerobila v korporácii kariéru, ale našla som si svoju vlastnú cestu. Veľmi som sa pri mojej práci posunula po ľudskej stránke, vedomostne, ale aj čo sa týka osobného rozvoja.“

Pracuješ v korporácií celý život, ako si sa k tomu dostala?

„Nastúpila som tam pracovať ako 18-ročná, keď som dokončila gymnázium. Išla som ešte na prijímačky na pedagogickú, ale po písomnej časti som si povedala, že nechcem byť učiteľkou a na ústne som už ani nešla. Moja mama mi povedala, že ak nejdem študovať, musím ísť pracovať a ak si sama do pol roka nenájdem prácu, nájde mi ju ona. To som nechcela riskovať a našla som si ju sama (smiech). Podarilo sa mi to hneď na prvý inzerát, ktorý vtedy mimochodom odznel vo Fun rádiu. Prihlásila som sa a prijali ma. Odvtedy som v jednej firme, ktorá sa zmenila od firmy so 100 zamestnancami až po dnešný Telekom, ktorý má takmer 3000 ľudí.“

To bol rok 1993, keď si nastúpila do Eurotelu. Oslovili ťa prvé mobilné telefóny?

„Sama som netušila, čo je to za firmu. Vedela som len, že predávajú obrovské mobilné telefóny, ktoré sú strašne drahé, ale to bolo všetko. Čistá náhoda. Nastúpila som ako asistentka riaditeľky marketingu.“

S tlmočníčkovou do posunkovej reči Agátou Čermákovou. 

Ako si vo firme postupovala?

„V roku 1995 sa mi narodila prvá dcéra, po dva a pol roku materskej som sa vrátila do Eurotelu v čase prvého boomu korunových telefónov. Už to bola iná firma. Vrátila som sa na marketing, kde som mala za jednu divíziu na starosti finančné veci, objednávky, forecasty, rozpočty, teda svet financií v rámci prevádzky jednej veľkej divízie.“

Ako si sa dostala k filantropickým projektom?

„V roku 1999 odchádzala z PR jedna kolegyňa a mne ponúkli asistentské miesto spojené so starostlivosťou o filantropické veci a sponzorskú komisiu. Vtedy som si povedala, že po tých číslach by mi toto sedelo viac a po druhej materskej som sa tomu začala venovať naplno.“

Ako fungovala firemná filantropia koncom minulého storočia?

„Prišli nám žiadosti, ja som si musela všetky prečítať a vyselektovať tie, ktoré sme sa rozhodli podporiť. Nemalo to žiadnu stratégiu, bolo to len veľmi pocitové. Boli to roky, keď firmy len začali rozdávať peniaze na charitu, začali si vstupovať do svedomia, že sú úspešné a že majú peniaze, s ktorými vedia pomôcť tým, čo nemajú. Priekopníkom na tomto poli, ako sa pozrieť strategickejšie na firemnú filantropiu, bol Globtel, dnešný Orange, so svojim Kontom Globtel. My sme to robili priamo cez firmu. Prvú zbierku sme robili ako telefonickú, ešte nefungovalo darovanie cez SMS, len sa zriadila telefonická linka pre Hodinu deťom a zákazníci mohli prispievať. To bol rok 2001.“

Koho ste vtedy napríklad podporili?

„Jeden z prvých subjektov, s ktorým fungujeme dodnes, a podporujeme ich telefónmi a paušálmi je Horská záchranná služba. Prihlásili sa nám, či im nevieme pomôcť s paušálmi a my sme súhlasili.“ .

Hovoríš, že rozdeľovanie peňazí bolo pocitové, nemysleli ste pri tom aj na podporu produktov firmy?

„Vôbec sme nad tým takto nerozmýšľali, bola to čistá filantropia. Nič iné do toho nevstupovalo. Videli sme problém, s ktorým sme chceli pomôcť. Také to myslenie, že sme firma s telekomunikačnými službami a vieme pomôcť komplexne, poďme sa na to pozrieť strategicky, to prišlo až v roku 2002 roku práve s podporou nepočujúcich.“

Prečo nepočujúci?

„S mojím bývalým šéfom Jurajom Drobom sme si povedali, že sa na to treba pozrieť inak. Ktorá skupina ľudí by mohla byť taká, že keď im pomôžeme, tak to má aj súvisí s tým, že sme telekomunikačný operátor. To bol vtedy nástup dátových služieb, mali sme SMS programy... Nepočujúci majú komunikačný handicap a my budeme mať viac technológií, vďaka ktorým im vieme pomôcť tu bariéru prekonať. Mimochodom, za prvé dva SMS paušály špeciálne pre nepočujúcich, sme v roku 2003 boli nominovaný na cenu GSMA v Cannes za najlepší produkt a službu vo svete GSM.“

Odvtedy sa venuješ nepočujúcim?

„S nepočujúcimi pracujem už 14 rokov. Môj život sa posúva práve cez ich svet, donútilo ma to ísť viac do hĺbky, urobila som si externe vysokú školu – sociálnu prácu, aby som tým problémom rozumela lepšie.“

Preto ťa vidieť na školeniach a workshopoch osobne?

„Nadačný fond a aktivity s ním spojené si nielen strategicky riadime, ale sa aj osobne na nich zúčastňujeme. Chodíme na školenia, sedíme pri prípravách. Mám filozofiu, že od stola sa to robiť nedá, pretože ak nebudeš poznať prostredie a ľudí, tak nemáš šancu pochopiť, ako im môžeme naozaj pomôcť. Inak toto ma naučil Andrej Kiska, ktorý mi pred rokmi povedal, nepôjdeš medzi nich, nedotkneš sa, nepochopíš. “

Ako sa to prejavuje?

„Napríklad Mobilný pedagóg, to nie je klasický grantový program. Je to desaťmesačný program pre rodiny s nepočujúcimi deťmi. Naučili sme sa, že každá rodina potrebuje iný prístup, každá má iné dieťa, inak funguje. Desať mesiacov chodí priamo do rodiny špecialista, ktorý nepracuje len s dieťaťom, čo je klasika, ale s celou rodinou a s prostredím, kde dieťa žije. Program sa začína a končí víkendovým stretnutím, aby si rodičia vymenili skúsenosti. Často začíname prvý víkend  s plačom, lebo mnohí rodičia ešte nie sú vyrovnaní s tým, že ich dieťa už bude fungovať inak celý život. Až 90 percent nepočujúcich detí sa rodí počujúcim rodičom, čo je pre nich obrovský šok.  Po 10 mesiacoch sa už viac smejú ako plačú, a dokážu o tom, čo prežívajú, aj vtipkovať.“

Čo naučili nepočujúci teba?

„Naučili ma dívať sa na svet inými očami, s väčšou pokorou. Inakosť znie niekedy ako klišé a často si ju ľudia spoja iba s LGBT, ale nepočujúci ma inakosti naučili v zmysle nesúdiť, neposudzovať ľudí cez svoju optiku a vlastné skúsenosti. Naučili ma pozerať sa na nich otvorenejšie, vnímať ich takých, akí chcú byť. Niekedy ma aj hnevajú, ale potom si poviem, že ich nemôžem vtesnávať do „mojej pravdy“ o svete Nútia ma ísť hlbšie do niektorých vecí. Rozmýšľam pri nich aj o sociálnom systéme, nakoľko ľuďom pomáha a nakoľko ich rozmaznáva. Občas majú aj nepočujúci pocit, že je naša povinnosť sa o nich starať a zabúdajú sa starať sami o seba.“

Čo znamená zabudnúť starať sa sami o seba?

„Nebyť obeťou samého seba, aj oni musia využiť všetky možnosti, ktoré sú a je jedno, či je človek zdravý alebo handicapovaný. Netreba sa sťažovať, že sa nedá. Aj medzi nepočujúcimi máme veľa podnikateľov a úspešných a spokojných ľudí. Samozrejme, ide aj o to, aké im vytvoríme prostredie.“

Znamená to, že meníte aj legislatívu a systém?

„Zatiaľ sme to urobili iba raz, práve v spojení s programom Mobilný pedagóg, kde sa nám podarilo zvýšiť príspevok zo 190 na 500 eur na načúvací prístroj pre dieťa. Cez program sme prepojili rodičov a podporili vznik OZ Nepočujúce dieťa, ich informačno-komunitného portálu, spojili ich s odborníkmi a pomohli s kampaňou. Rodičia urobili  technické a ekonomické analýzy a hlavne sa zmobilizovali, že ich nemohlo odignorovať ani ministerstvo zdravotníctva. My nechceme meniť legislatívu, ale vytvárať vhodné prostredie, spájať odborníkov a šíriť informácie. V zásade si myslíme, že nemáme problém so zákonmi, skôr s myslením ľudí a so zlým nastavením financovania.“

Podporili ste založenie Komenského inštitútu, ste vo Fonde pre transparentné Slovensko, podporujete útulok pre chlapcov Dom na polceste i sociálne start-upy. Suplujete ako firma to, čo by mal robiť štát?

„Podľa mňa by sme vôbec nemali robiť to, čo momentálne robíme. V ideálnejšom svete by náš nadačný fond mal podporiť už len také tie pekné nadstavbové veci a nie nahrádzať základnú starostlivosť.“

Potrebuje neziskový sektor pomoc firiem?

„Za tie roky, čo spolupracujem s neziskovými organizáciami, tu vidím obrovský posun k profesionalizácii. Z firiem sme naučení inému systému fungovania, nehovorím, či len dobrému alebo zlému, ale musí to mať nejaký systém, čo v  treťom sektore úplne nebolo. Neviem si predstaviť, že by firmy vycúvali, myslím si, že stále majú čo ponúknuť. Keď som mojej malej dcére čítala Macka Pu, tak tam hovoril: Keby bol svet dokonalý, tak by nebol. Od toho dokonalého sveta máme ďaleko.“

Tento rok sme kvôli utečencom veľa hovorili o pomoci a solidarite. Skôr však pomáhali jednotlivci a spoločnosti, než štát. Aký si mala z tohto roku pocit ty?

„Jedna vec je, že utečenci na Slovensku sú politická bublina, je ich tu strašne málo. Téma utečencov polarizuje, vidím to aj v regiónoch, ktoré navštevujem a kde rozmýšľajú inak ako v Bratislave. Aj tam sú takí, čo povedia, že musíme pomôcť, ale viac som videla tých, ktorí povedia, že máme dosť vlastných problémov a my ich tu nechceme. My sme ako firma pomohli Dane Kleinert so šitím nosičov pre deti utečencov. Ale celkovo si myslím, že ľudia sú náchylní pomáhať, vidím to na zbierkach pre ľudí v núdzi, na projektoch Ľudia ľuďom, Dobrá krajina či Dobrý anjel“

Čo ťa tento rok sklamalo?

„To, aká je naša spoločnosť polarizovaná. Viac sa medzi sebou hádame, každý si myslí, že jeho videnie je to najposvätnejšie. Začala som čítať knihu Mengeleho dievča a rozmýšľala som, aké násilie a núdzu potrebuje človek zažiť, aby dokázal byť láskavejší voči druhým. Potrebujeme sa otvorenejšie pozerať na príbehy ostatných ľudí a nesúdiť ich. Naučiť sa chápať inakosť druhých. Do škôl by sme potrebovali zaviesť predmety ako tolerancia a nenásilná komunikácia. Ukazuje to aj vstup kotlebovcov a kollárovcov do parlamentu a skutočnosť, že ľudia už prezentujú mnohé extrémne názory celkom otvorene. Preto sme tento rok pomáhali rozbehnúť projekt Online živej knižnice, ktorý je vynikajúcim nástrojom na rozvoj kritického myslenia  a posúvania postojov. “

Odkiaľ poznáš prezidenta Andreja Kisku?

„Zoznámili sme sa v roku 2007, keď sme začali ako firma podporovať  Dobrého anjela.

Je prezident Andrej Kiska iný ako Andrej Kiska z Dobrého Anjela?

„Nemyslím si, že Andrej Kiska, prezident je iný ako Andrej Kiska z Dobrého anjela.  Stále je to ten istý človek so svojim životným príbehom a hodnotami, ktoré v sebe má. Keď sa rozhodol kandidovať na prezidenta, tak som na chvíľu zaváhala a rozmýšľala aj o Radovi Procházkovi, ale vyhrali charakterové vlastnosti. Vedela som, že každý robíme chyby a bude ich robiť aj prezident, ale ten rozdiel je v tom, že ak ním bude Andrej Kiska, po každej si urobí reflexiu a bude veľa premýšľať, na rozdiel od mnohých iných politikov. V Dobrom Anjelovi slúžil chorým deťom a ich rodinám a teraz ako prezident slúži ľuďom. Vždy, keď ho stretnem, ma fascinuje ako aktívne počúva ľudí, ich príbehy a problémy, pýta sa, s akým zanietením stále chce ľuďom pomáhať.“  

Aká bude firemná filantropia v roku 2017? Štedrejšia či skromnejšia?

„Za Telekom viem určite, že bude rovnako štedrá ako v roku 2016. Naďalej budeme pomáhať nepočujúcim a ich rodinám, či podporovať vzdelávanie. Štatistiky a analýzy Asociácie nadácii a nadačných fondov nám ukazujú v posledných piatich rokoch finančný nárast, tak pevne verím, že to bude tak aj v roku 2017. Napriek tomu si prajem, aby sme raz fungovali v spoločnosti, kde tieto firemné zdroje pôjdu do inovácii, vedy a výskumu  a projektov, ktoré sú nad rámec toho, čo by mal zabezpečovať štát v rámci svojich funkcií.“

(Obsah vznikol v spolupráci s Nadačným fondom Telekom)

Prečítajte si aj Agáta Čermáková počuje, ale s nepočujúcimi ladí od detstva. Nielen ako tlmočníčka