|
GELNICA, BRATISLAVA. Mala päť rokov, keď začala s partiou veľkých chlapcov hrávať pozemný hokej. V Gelnici, hokejovom meste Michala Sersena, Pavla Skalického či Oľgy Jablonovskej, takto trávi čas veľa detí. „Zobral ma medzi nich starší bratranec, korčuľovať som vedela už od štyroch rokov,“ hovorí Ema Lacková, ktorá má dnes osem. Medzi staršími chlapcami bola jediným dievčaťom, ale hneď sa osvedčila ako dobrá brankárka. O rok neskôr ju vybrali do hokejovej prípravky a ľadový hokej začala hrávať trikrát týždenne.
Po roku tréningov ju už tréner nominoval na zápasy. Podarilo sa jej to, čo mnohým chlapcom v tíme nie. Ema hokejom žije a podriaďuje tomu celý režim. Keďže v Gelnici sú na tréning podmienky len v zime, dochádza Ema 40 kilometrov do Prešova a trénuje tam. Cez víkend vstáva o piatej, aby mohla o siedmej začať trénovať. „Spoluhráči ma berú ako rovnocennú, nikto si ku mne nič zlé nedovolil, skôr ma povzbudzujú. Jedine tréner mi stále hovorí, že na to, že som dievča, mi to ide super,“ pochvaľuje si Ema.
Ema a jej vzor Michal Sersen.
Jediná v tíme
Kvôli zápasom cestuje ešte ďalej. Keďže Gelnici sa nepodarilo zostaviť hokejový tím, dochádza Ema 80 kilometrov do Trebišova, kde hrá na poste útočníčky. Tréner ju nasadzuje do zápasov pravidelne. „Hrala som aj na turnaji Orange Mini Hokej Tour spolu so štvrtákmi,“ hovorí hrdo tretiačka Ema o najväčšom detskom turnaji hokejových talentov.
Pre Emu je hokej všetko. Trénuje päť- až šesťkrát týždenne, soboty a nedele cestuje na zápasy nielen na Slovensku, ale aj do Česka a Maďarska. Kým sa s nami rozpráva, jedným okom sleduje športové zápasy v televízii. Ovláda všetky hokejové výsledky i slávne mená. Obdivuje Michala Sersena, brankárku HK Slovan Bratislava Oľgu Jablonovskú, zo svetových hviezd najmä Sidneyho Crosbyho.
Keď sa jej opýtate, či hokej nie je príliš chlapčenský šport, krúti hlavou. „Podľa mňa je to úplne normálny šport, ja ho za chlapčenský ani nepovažujem. Nevadí mi, že tam iné dievčatá nie sú, veľmi ma baví, že som v tíme jediná,“ vysvetľuje Ema.
Ema má veľké šťastie. Má okolo seba ľudí, ktorí neriešia, či je vhodné, aby dievča hralo tvrdý hokej. Neriešia to spoluhráči, tréner, ani rodičia.
„Úplne rešpektujeme šport, ktorý si vybrala a budeme ju v tom podporovať, kým to bude Emu baviť. Je to však časovo veľmi náročné, zvlášť dochádzanie do Trebišova je niekedy nad naše sily. Keď sú na to dvaja rodičia, dá sa to zvládnuť,“ hovorí mama Katarína Triščová.
Ema a jej ďalší vzor - brankárka HK Slovan Bratislava Oľga Jablonovská.
Dievča, ktoré neplače
Športový psychológ Peter Kuračka hovorí, že zapadnúť a zapojiť sa do chlapčenského kolektívu nie je jednoduché. „Také dievča musí disponovať určitou mierou psychickej odolnosti, určitými sociálnymi kompetenciami a zdravou schopnosťou sebapresadenia. Samozrejme musí disponovať aj potrebnými športovými schopnosťami, aby sa dokázalo v tíme patrične presadiť. Tým, že dievčatá v chlapčenskom kolektívu musia prekonať rôzne fyzické aj psychologické bariéry, stávajú sa odolnejšími, posilňuje sa ich sebadôvera a schopnosť presadiť sa v náročnejších podmienkach. Zo športového pohľadu súťažením s chlapcami sa zvyšujú ich predpoklady v budúcnosti sa presadiť a dominovať aj v dievčenskom kolektíve,“ hovorí.
Ema zapadá. Hovorí, že chlapci ju berú ako chlapca, nikto nemá problém, že sa s nimi prezlieka v šatni. Na tréningu občas cíti, že spoluhráči pri hre berú ohľad na to, že je dievča a že je o tri roky mladšia. Keď však príde zápas, v zápale hry na ňu nikto ohľad neberie.
„Ja neplačem, ani keď sa zraním ani po nevydarenom zákroku. Raz sme si poplakali spoločne, ale to od radosti z víťazstva v turnaji v zahraničí,“ smeje sa Ema. Na rozdiel on nej niektorí chlapci v tíme už plakali. Psychológ Kuračka hovorí, že v niektorých prípadoch znesú dievčatá vyššiu bolesť ako chlapci. Možno aj preto, aby neukázali, že sú padavky. „Je dobré, aby dievčatá vyjadrovali bolesť tak, ako ju cítia. Bolesť je aj prevencia vážnejších zranení a problémov. Preto je vhodné podporovať dievčatá v tom, aby pravdivo a úprimne hovorili o bolesti a vedeli ju vyjadriť tak, ako ju cítia,“ vysvetľuje.
Osemročná Ema má podporu akú mnohé malé športovkyne nemajú, ak si vyberú chlapčenské športy. „Existujú rôzne názory, či je vhodné zapájať dievčatá do chlapčenských tímov alebo nie. Môj názor je, že ak to dievča chce a baví ju to, mali by sme túto možnosť zo všetkých síl podporovať,“ hovorí športový psychológ Peter Kuračka.
Emu baví nielen hokej. Chodí aj na futbal, florbal, v zime lyžuje. Predstavu o svojej budúcnosti má už teraz jasnú. „Chcela by som ísť na športové gymnázium a potom hrať hokej,“ usmieva sa talentovaná hokejistka.
Prečítajte si aj Cez víkend budík na piatu, domáce úlohy v aute. To je život hokejistov
