Predstavte si, že prídete na módnu prehliadku, ktorá už pri vstupe sľubuje vzrušenie. Slogany hovoria o najvzrušujúcejšej, najzvodnejšej šou, akú ste kedy videli. Modely, ktoré môžete očakávať, sú vraj to najerotickejšie, čo bolo kedy ušité. Prehliadka láka na prvoplánové slogany a vy právom očakávate niečo naozaj provokatívne. Na mólo prichádzajú postupne modelky. Sú oblečené v obyčajných rifliach, tričkách, mikinách, svetroch, hrubých vetrovkách, rolákoch. Oblečené rovnako, ako chodí vaša dcéra, tak, ako bežne chodíte aj vy. Nič erotické, nič vyzývavé.

Ľudia v sále nechápavo krútia hlavami, modely sa im zdajú rovnaké ako obyčajná konfekcia. Modelky vyzerajú ako bežné dievčatá. Všetci majú pocit, že niečo provokatívne ešte len príde. Že by sa modelky vyzliekli? Veď žiadna z nich neukazuje ani náznak nahého kolena, či nebodaj vytŕčajúce ramienko spodnej bielizne!

Tá práva šou sa začína až teraz. Na veľkoplošnom plátne sa začínajú premietať videá. Dievčina hovorí o tom, ako kráčala parkom, len tak oblečená v bežných nohaviciach, tričku, pulóvri a bola napadnutú sexuálnym násilníkom. Viaceré dievčatá na plátne podrobne popisujú, čo mali oblečené, keď ich niekto napadol. Vidíme, že sú to tie isté modely, ktoré práve diváci videli na prehliadkovom móle. Nudné, nevyzývavé, nesexi, nič výstredné.

Na tejto kampani proti násiliu na ženách nie sú provokatívne modelky. Provokatívne je to, akým jazykom k nám hovoria. Modelky na móle predvádzali oblečenie ušité presne podľa rozprávania sexuálne napadnutých dievčat. A publikum si zrazu uvedomuje absurditu celej situácie.  Atmosféra v sále sa mení a ľudia začínajú chápať príbeh, ktorý je za celou kampaňou. Mnohé ženy, ktoré boli napadnuté a sexuálne zneužité sú úplne obyčajné dievčatá v rifliach a tričku. Ako vaša dcéra, neter, vnučka, sestra... ako vy. A napriek tomu, že nič zlé neurobili, sú často konfrontované s hlúpymi výčitkami:  „prečo si provokovala?“ „koledovala si si o to!“ „mala si sa inak obliekať!“ „sama si si na vine, nemala si tam chodiť!“ Otázkou ostáva, prečo hľadáme vinu v obeti? Môže za to ona? Môžu za to jej šaty? Jej správanie? Jej výchova? Nie, môže za to jedine násilník! Dôvod jeho útočenia je len v jeho hlave a jeho deviantnom správaní. Možno aj pre tieto výčitky, hanbu a strach mnohé obete čin ani násilníka neohlásia. Nechcú čeliť ešte väčším výčitkám.

Kampaň Guilty clothes alebo Na vine sú šaty ukazuje absurdnosť našich obvinení. Nikdy to nie sú vonkajšie dôvody. Nemôže za to napadnuté dievča, jej rodina, ani jej oblečenie. Kampaň spoločnosti The Survivors Trust pomáha obetiam sexuálneho násilia vyrovnať sa so strašným zážitkom, ktorý sa im stal. A to ide jedine tak, že sa prestanú za to viniť a prestane ich za to viniť ich okolie. A, samozrejme, musia najmä nájsť odvahu o tom vôbec začať hovoriť. Video odkazuje na prepracovanú web stránku, kde môžu ľudia obete podporiť. Stránka zverejňuje aj dôležitú infolinku, kam môžu napadnuté dievčatá v prípade potreby volať a bude im poskytnutá pomoc.

Keď som nedávno videla slovenský film Špina, pomyslela som si, aké musí byť niekedy ťažké vychovávať dospievajúcu dcéru. Aj keď všetko urobíte správne a z vašej dcéry vyrastie rozumný a inteligentný človek, aj tak môže jeden jediný zlý moment a jeden jediný násilník všetko zničiť. Nemôžeme o tom mlčať. Nie je cesta vyčítať niečo našim deťom. Cesta je pozorovať, pýtať sa, zaujímať sa, upozorňovať, byť obozretný a otvorený rodič, budovať dôveru a milovať. Možno vtedy naše deti nebudú mať strach prísť za nami skôr, ako sa niečo stane.   

 

 

Prečítajte si aj Biely júl