|
Kedysi som tiež veľa písala. Aj "knihy". Ale skôr do šuplíka. Potom som stretla vo vlaku spisovateľa Dušana Taragela a ten mi povedal, že do šuplíka píše každý.
Tak píšem pre ľudí. Ale nie knihy. Na to nemám bunky. A predsa dnes stojím pri zrode knihy. Pretože som stretla niekoho, kto na to bunky má.
Mala som to šťastie, že som mala v priateľoch obľúbenú autorku detských kníh Gabrielu Futovú. Ona mala tú smolu, že sa stala onkologickou pacientkou.
Ale keďže je to bezodná studnica energie, vymysleli sme spolu niečo veľmi pekné. Gabika napísala rozprávku O Bezvláske. Jej kamarát, fantastický ilustrátor Miro Regitko knihe obrázkami vdýchol život, ešte veľa ľudí pomohlo a dnes sa oficiálne prvá kniha Dobrého anjela dostáva medzi ľudí.
Dosť bolo komplexov z Pocahontas a Barbie. Je tu Bezvláska. Detským onkologickým pacientom, ale aj iným hendikepovaným deťom, dodáva sebavedomie, zdravé učí tolerancii.
Už sa neviem dočkať, ako ju budeme rozdávať s Gabikou a Mirkom v nemocnici. A ako si ju budú čítať zdravé deti v knižniciach a materských centrách.
V závere knihy v texte "Prečo vznikol príbeh o Bezvláske" je spomenutá naša kamarátka Julka, ktorá nám rozprávala, ako si dievčatá na onkológii prelepovali zrkadlo novinami.
Julka stála pri zrode tejto knihy ešte skôr, ako sme sa stretli my dve s Gabikou. Mala osemnásť. Nechala sa nafotiť v ateliéri, keď nemala vlasy, aby dvihla onkologickým pacientkam sebavedomie. Julka bola členkou facebookovej skupiny Bald and beautiful - holohlavá a krásna. Hovorila mi, ako by bolo fajn, keby existovala Barbie bez vlasov.
Julka bola výnimočná vo všetkom. No nestačilo to na to, aby porazila sarkóm. Pred tromi rokmi umrela. Nebolo vhodné, aby som to napísala v knihe. Ale chcela som to povedať aspoň vám.
Povedať vám, že jedno dievča z Popradu tu zanechalo silnú stopu a navždy zanechá. Že tu žije s nami ďalej. Aj v Bezvláske.
Naša obrovská vďaka patrí Gabike, Mirkovi, množstvu skvelých ľudí, ktorí sa pri zrode knihy stretli.
Ale patrí aj Julke.
