Môj Syn číslo 2 je unikát. Vždy som ho považovala za najmenej problémového spomedzi mojich troch detí. Rád jedol, rád spal, ku tomu  teplo, ticho, tekutiny  a veľa pohybu. Poslúchol vždy na prvýkrát. Proste - ideálne dieťa. Učí sa veľmi dobre, v škole patrí medzi najlepších žiakov v triede. Ako je to možné, naozaj netuším.

Kým Syn číslo 1 nás trápi otázkami o politike, o vzniku vesmíru, o pomeroch v spoločnosti, Syn číslo 2 sa rád prekvapene opýta, ako chutí syr, či je toto vajce, alebo či môže veverička lietať. Tu je nutné podotknúť, že Syn číslo 1 má  rokov jedenásť a Syn číslo 2 len o dva menej.  A vyzerá na dvanásť.

Syn číslo 2 má jednu unikátnu vlastnosť, ktorá sa u neho rokmi vyvíja a vrství. Stráca, čo sa dá. Niekedy aj seba, viacnásobne, na tom istom mieste, v priebehu hodiny.

Tohtoročnú zimu sme začali pasívnou bilanciou: dva týždne rovná sa mínus tri páry lyžiarskych rukavíc. Pokračovali sme športovými digitálkami. Situácia u nás vcelku bežná, preto som, pripravená, vytiahla rezervné rovnaké športové digitálky a v najlacnejšom reťazci dokúpila štyri páry zimných rukavíc  pochybnej kvality ale prijateľnej ceny.

Zdalo sa, že sa vody ustália. Lenže po pár týždňoch sa začala tá správna jazda. V jednu peknú stredu Syn číslo 2 stratil aj náhradné športové digitálky a hneď v piatok ruksak na basketbal. Kým hodinkám sme bezradne odmávali bye bye, do hľadania novej športovej výstroje sme zapojili celú rodinu, učiteľský zbor a pracovníkov SAD. Šesť dní sa chudák batoh vozil pri vodičovi v jednom z mnohých autobusov, ktoré sa u nás striedajú. Možno sa mu aj zapáčilo. V stredu sa mi konečne dostal do rúk. Dala som mu pusu, naozaj. Netreba sa však radovať predčasne. Zistila som totiž, že deň predtým emigroval na tréningu náhradný dres. Možno k súperovi.

Mala som dve možnosti, buď Syna číslo 2 roztrhnem hneď alebo postupne. Namiesto toho som sa vyvrieskala na trénera, že už na to nemám nervy a odhlásim ho z klubu, ak ešte niečo stratí. Chápavo sa zasmial, že naňho dozrie a tiež ho postraší. Ešte v ten istý večer sa Syn číslo 2 vrátil z tréningu bez požičaných bratových digitálok. Obhrýzla som si všetky nechty, bola som si zabehať so psom. Bratove hodinky sa slávnostne našli a ja mám aspoň nové známosti po mojej pátracej akcii v zborovni ZŠ Komenského.

Dioptrické okuliare tri dni na to asi potrebovali zmeniť vzduch, preto strávili štyri dni v šatni na plavárni.  Aj stratený dres časom vyplával. Nahradil v skrini nový,  prezieravo výpredajový  lyžiarsky sveter, ktorý dostal nohy v škole v posledný deň pred jarnými prázdninami. To aby som ho náhodou na druhý deň hneď nezháňala. Po prázdninách som s ním už ani nerátala, ale áno, dostavil sa. Práve v deň, keď Syn číslo 2  vytratil na ihrisku preukážku na MHD.

To bolo presne pred týždňom. Dnes manžel vybojoval pri okienku  SAD nový preukaz. Zároveň sa roztopil šibal sneh a odkryl starú preukážku. Už ju máme doma, bude do rezervy. Určite ju použijeme. A ako ste si určite všimli, v záujme zachovania rovnováhy v našej domácnosti, v deň keď objavíme stratenú vec, iná odchádza. Dnes to bola termoska do školy. Venujme jej spolu tichú spomienku.

Niekto by si pomyslel, že toto nemôže byť pravda. Niekto by ho chcel preučiť, vychovať. Skúsila som, verte mi. Dodržiavam pravidlo, čo stratíš, nové kupuješ zo svojho... Nefunguje. A možno funguje a bolo by to bez neho ešte horšie, ktovie.

Čo mám teda robiť?  Zaobstarať mu osobného asistenta? Založiť si súkromnú detektívnu agentúru? Alebo jednoduchšie riešenie: Roztrhnúť ho?

Určite nie,  nikto predsa nemôže za svoj genofond. Schytal to totiž po svojom otcovi. Ten si kupuje oblečenie dvojmo, vraj aby nemusel hľadať. Dokonca sa mi priznal, že mal štyri rovnaké svetre a už má len jeden. Na poslednom, inak veľmi vydarenom plese, stratil sako so svojím mobilom. Keď sa ho vybral hľadať s pomocou môjho telefónu, mimochodom úspešne, podarilo sa mu cestou späť vytratiť pre zmenu ten môj v taxíku. Dve hodiny ho zháňal cez dispečing, kým ja som simultánne obvolávala všetky taxislužby a hľadala som manžela. Ono totiž riadne mrzlo a oba telefóny už mal vybité ( môj dokonca úspešne zablokovaný). Nechcem byť mladou vdovou. Dodnes sa taxikári bavia, že topánky sa v ten večer žiadne nenašli, ale jedna pani stratila manžela....

Keď sa celý šťastný dostavil nadránom domov, s oboma telefónmi aj sakom, bola som rada, že ho vidím živého a že nie som celkom šedivá. Nevedela som však, prečo sa tak strašne smeje.  Moja 67-ročná  mama to však musela vedieť. Zaťko si totiž pomýlil  izby a pokúšal sa ju „ukecať“ na nočnú akciu. Tak toho by ste už ale roztrhli, nie?

Netreba mi študovať astrológiu, aby som pochopila, že čierne diery existujú a niekedy sa nachádzajú až príliš blízko nás. So mnou dokonca dve žijú a rozpínajú sa. Ja sa len obávam, že raz zhltnú aj mňa. Ale je s nimi strašná sranda.