V ten deň som chcela stihnúť veľa: dokončiť rozpracovaný text, upraviť fotky, dohodnúť a možno hneď aj zrealizovať rozhovor so ženou, ktorá radikálne zmenila svoj život vo veku, keď iní odchádzajú do dôchodku. A ešte nakúpiť, zasadiť cibule narcisov a tulipánov, pokosiť záhradu, navariť večeru a zišlo by sa aj trošku upratať, poskladať vypratú bielizeň a ešte cvičiť, veď chrbát mi svoju existenciu pripomína snáď každú hodinu... Toto všetko sa mi mlelo hlavou, keď som zdolávala svoju prvú a každodennú povinnosť aj radosť – venčenie môjho hyperaktívneho psa. V parku, kde je jazierko s kačicami, ho ešte nemôžem pustiť, túto trasu preto zakaždým čo najrýchlejšie prejdem, občas aj nedobrovoľne prebehnem, lebo tá potvora ma ťahá za sebou, a to napriek mojej nie práve mušej váhe. Tentoraz to však bolo inak, pretože na mňa niekto mával. Susedka z vedľajšej ulice, tiež venčila. Inokedy by ma takéto stretnutie potešilo, v to ráno pred náročným pracovným dňom, sa však nečakanej spoločnosti tešil najmä môj pes.

„Nezdržiavam ťa?“ padla otázka, na ktorú som po desiatich minútach príjemného rozhovoru, zatiaľ čo psi šťastne behali okolo nás, nedokázala povedať áno.

A dobre som urobila. Tá stratená hodina mi dodala toľko energie, že hneď po príchode domov som zapla notebook, prebehla som maily, pozrela facebook, uvarila som si kávu a… presunula som sa do záhrady. Bez notebooku, zato s kusom koláča a časopisom. Sadla som si tak, aby ma zohrievalo slnko, pes dobehol s nejakou palicou, chvíľu ju hrýzol, potom mi skočil na kolená a niekoľko minút skúšal, či sa na nich dokáže pohodlne uvelebiť, pričom časť kávy skončila na mojom tričku. Do domu som sa však nevrátila preto, aby som obliate tričko vymenila za čisté a začala konečne pracovať, ale preto, aby som naaranžovala kvety na parapete tak, ako som to videla v časopise. A keď už som ich brala do rúk, tak som ich rovno osprchovala. A potom som zašla po kladivo a klinec a konečne som zavesila obraz, čo niekoľko týždňov ležal na skrini. A na posteľ som prehodila tú nádhernú farebnú prikrývku, ktorá doteraz trčala v bielizníku. No a oslobodila som aj okná od záclon, v ktorých sa chytá prach a zakrývajú výhľad na zeleň pred domom.

Moje nadšenie z prokrastinácie nemohli zastaviť žiadne výčitky svedomia, žiadne predstavy, že zajtra sa z nakopených povinnosti asi zbláznim. V tom momente som si užívala pocit, že ten deň patrí iba mne a sama márnotratne rozhodnem, ako miniem svoj čas. Zároveň som spontánne splnila sľub, ktorý som si dala pri čítaní knihy od Louisy Thomsen Britsovej, autorky knihy o umení žiť. O umení vytvoriť si svätyňu, svoj zdroj radosti uprostred reálneho a hektického dňa.

 

Prečítajte si aj Obdobie dažďa