|
Štyri dohody sú improvizačné predstavenie Jaroslava Dušeka a jeho hodobných kolegov na tému známej knihy Dona Miguela Ruiza o múdrosti toltéckych indiánov. Ako Dušek na úvod poznamenal, Štyri dohody začali hrávať pred 11 rokmi a mysleli si, že predstavenie vydrží maximálne dva roky a príde naň pár bláznov, ktorí podobné knihy čítajú. Bláznov stále pribúdalo a pribúdalo a dnes sú všetky predstavenia v Čechách aj na Slovensku takmer okamžite vypredané. Čo nás tak fascinuje na rozprávaní o 4 dohodách, ktoré by mal človek uzatvoriť sám so sebou a riadiť sa nimi po celý život?
Možno je to Dušekove neuveriteľné improvizačné umenie, nadhľad a humor, s ktorým štyri dohody približuje ľuďom. Ale hlavne - je to pravda. Štyri dohody sú totiž veľmi pravdivé a hovoria tak intenzívne zvnútra každého z nás, že sa s tým nedá veľmi polemizovať. Toltéci sú veľkými pozorovateľmi života a vedia, že najväčšími nepriateľmi, ktorých máme, sme my sami. My si kladieme najväčšie prekážky a hádžeme polená pod nohy pri dosahovaní svojho vlastného pocitu šťastia.
Štyri dohody nám hovoria o tom, aby sme sa vymanili zo svojej osobnej hypnózy - stavu, v ktorom ideme ako autopilot a bezbreho opakujeme stále rovnaké chyby. Aby sme sa zastavili a pozorovali svet okolo seba, ľudí a počúvali svoje vnútro. Jaroslav Dušek uvádza krásne príklady, ako nešikovne narábame so slovami, ako sa nepočúvame a hovoríme svojím deťom frázy, ktoré v ich detských hlavách spôsobujú zmätok. Tak, ako nás naši rodičia a škola vťahovali do nezmyselnej hypnózy a skreslenej reality pokračujeme v tom aj my voči našim deťom a tvoríme stále nové a nové generácie zhypnotizovaných a hnevom presiaknutých nespokojných ľudí.
Veď si len skúsme predstaviť, ako čistá duša malého dieťaťa, ktoré iba vyjadruje svoju emóciu, povedzme zlosť, zareaguje, keď mu nahnevaný rodič povie: "Choď do svojej izby a vráť sa, keď budeš normálny!" Dieťa predsa nevie, čo je to normálne, pre neho je normálne úplne všetko - radosť, skákanie, plač, hnev. Iba my dospelí si s emóciami nevieme rady. Preto aj prvá toltécka dohoda hovorí: "Nehreš slovami".
Druhá dohoda nás učí: "Neber veci osobne". Predstavme si, že nám človek povie nejakú hlúpu nadávku. Ak ju berieme osobne, budeme to v hlave riešiť niekoľko hodín, možno dní. No tá nadávka nič nevypovedá o nás. Hovorí iba o rozpoložení, či myslení nadávajúceho. Dušek nás vtipne učí "neflusať jedovaté sliny" na každého okolo seba a nešíriť stále ďalej a ďalej zlo v podobe ohovárania, nadávania a kritiky.
V tretej dohode nás toltéci učia: "Nevytvárať domnienky". Sami dobre vieme, koľko nedorozumení už prinieslo domýšľanie a fabulovanie. Často sme tak presvedčení o svojej pravde, že nekladieme otázky, nedozvedáme sa, nehľadáme fakty, nepočúvame názory iných. Len vo vlastnej hlave vytvárame nezmyselné filmy, ktoré s realitou nemajú nič spoločné a my žijeme podľa nich. Štvrtá dohoda je najľahšou a zároveň najťažšou: "Robme veci najlepšie, ako vieme". Neprepínajme sa, nechoďme za svoje hranice, ale robme veci tak, ako to dokážeme najlepšie.
Na predstavení Štyri dohody sa ľudia takmer po celý čas smejú. Smejeme sa jednoducho sami na sebe a na svojich vlastných chybách, na tom, ako nezmyselne vypúšťame zo seba frázy, ktoré iba ničia náš život. Všetci vieme, že sa nás to týka a niekedy si s bolesťou uvedomujeme, že napriek Dušekovej bravúrnej schopnosti improvizácie často zatne do živého a náš smiech je smiechom cez slzy. A pritom stačí tak málo. Dohodnúť sa so sebou.
Prečítajte si aj Mladšia, ako si myslíte
