|
Mesto je priestor na toľko zistení... Podľa mňa je práve na tieto momenty oveľa bohatšie ako napríklad vidiek. Vidiek je sladký, voňavý, váľate sa niekde na lúke v nepokosenej tráve a v nose vás šteklí padák z púpavy... Zájdete za bačom, nakrája vám kus dobrého syra a nestaráte sa, či na ovci neparazitovali kliešte, či ju nenakazili, či je všetko v súlade s normami EU. Taký... večný pokoj.
Mesto je však hrmiaca láva, hluk... Pamätám sa, že keď som vystúpila z vlaku v Londýne na železničnej stanici Victoria, zľakla som sa tretej svetovej. Zem sa triasla, všetko hučalo, nepočujúci ľudia nepotrebovali v ušiach strojčeky.
Mestský ošiaľ, mestské zvukové šialenstvo.
Bratislava nie je ani zďaleka taká agresívna, avšak tiež som prišla na niekoľko „milých“ vecičiek... Napríklad. Sedíte si v celkom, ale naozaj v celkom novej električke, píšete sms, lebo je jasné, že nikoho nezaujíma, kde práve ste. Ak napíše správu, zaraz chce odpoveď. O tomto syndróme zamestnaných mestských ľudí viem veľmi dobre, a tak sa snažím. Takže... Sedím si a píšem, sústreďujem sa na každé písmenko... odrazu ma čudne zašteklí v žalúdku, nejaká abstraktná, zatiaľ nepoznaná informácia na krídlach motýľa, zodvihnem teda hlavu, obzriem sa vôkol seba, ešte aj nad seba a aha. Chlapík, stojaci tesne nado mnou, číta môj text. Celkom bez hanby, celkom neskryto.
Čo je? Čítate moju esemesku? No a? Nemáte ju písať v električke. Toto je verejný priestor! vraví pánko v čiapke akú nosil vtedy v novembri Janko Budaj a ja nechápem, aký meteorit z akej primitívnej planéty ho zosadil práve na tomto svete.
Vstala som, s chlapíkom som pravdaže ďalej nediskutovala, pretože... poznáte to. Takýto človiečik vás vtiahne do nekonečne jednoduchých slovných spojení a tlačí na vás, aby ste si pomohli vulgarizmom. Mňa však nedostanú, nechodím tak často MHD, aby som sa musela učiť v nich prežiť, aby som vracala údery.
Posunula som sa radšej bez slova ďalej a stojac, dopisujem odpoveď. V jednej chvíli zacítim ako mi niekto nie najvoňavšie dýcha na krk a o moje plece sa takmer opiera cudzia brada. Pozriem tým smerom, takmer na seba narazíme tvárami...Čítate, čo píšem? pýtam sa pokojne, vytrénovaná z predošlej „storky.“
Nie, iba sa pozerám! vraví vystrašený, starší človiečik a rýchlo sa snaží presunúť.
O sedadlách v MHD mám celkom dobré info. Za šoférom je najbezpečnejšie, tam nepríde nijaký vyholený, opitý truľo aby sa producíroval, ukázal svoju neskutočnú silu osobnosti. Na zadných sedadlách, ak sú plyšové, treba dávať pozor, tam zväčša sedávajú bezdomovci a nie všetci sú čistí, bez bĺch. V strede by sa celkom dalo, tam je však napchatých najviac ľudí, a keď si cestou vybavujete akékoľvek záležitosti, môžu sa o nich dozvedieť aj iní, nepovolaní ľudia.
Odchádzam teda do priestoru pre kočíky, odpoveď jednoducho dopísať potrebujem. Ruku opriem lakťom o držadlo na obloku a snažím sa pracovať.
Dovolíte? počujem odrazu. A pri mne pani s nádherným psom. Pozeral na mňa oveľa slušnejšie ako ma oslovila jeho panička. No... Nepusti ju!
Nech sa páči, vravím a na najbližšej zastávke rezignovane vystupujem. Pretože... ja tú odpoveď dopísať musím! A v tej chvíli to už bola aj otázka možno najväčšej výzvy, akej sa mi v ten deň dostalo.
