Spiknutie

To bol zasa týždeň. Sagana vylúčili z Tour de France. Jazykovedca nepozvali na Devín, lebo Preceda sa s ním nehrá. Preceda  sa nahneval na prezidenta, že prečo nie je na Devíne, keď je prezident. Jazykovedec je ofučaný, lebo hovorí plynulou hlaholikou, ale na Devíne nemohol mať prejav. Preceda sa čertí, lebo nie je po jeho a nikto ho neberie vážne. Celé Slovensko je nasraté, lebo Saganov lakeť nebol lakeť, ale Cavendishova šmatlavosť.  No a v stredu bol sviatok a zavreli nám obchody. Tak to už bol vrchol!

Tri dva jedna....zúrivé statusy o zatvorených obchodoch. Polovica Slovenska pindá, že si práve v stredu nemôže ísť kúpiť chleba a tresku a ona práve v stredu po chlebe a treske tak strašne túži. A druhá polovica zasa karhá, že predsa je kresťanský sviatok a miesto tresky nám treba ísť do kostola. Pár jedincov má v paži a teší sa, že keď je vonku 35, nemusí sedieť v kancli. Postuje fotky od vody, ktoré zasa niekto opindá.

A do toho začala Pohoda. Tí, čo tam nechodia, dávajú statusy o tom, aká je Pohoda o ničom a tí, čo sú tam, ich prebíjajú statusmi ako tam je dobre. Tí, čo zostali v Bratislave sa tešia, že sú prázdne ulice a majú kde parkovať a nadávajú na CP-čkárov. A tí, čo sú mimo Bratislavy, zasa nadávajú na chvíľu, kedy sa tam budú musieť vrátiť, lebo tam je všetko zlé. Stále niečo.

Tento týždeň, a dovolím si tvrdiť, že takýchto týždňov máme v roku aj 50, bol týždňom pindania. Všetci sú proti nám! Všetci na nás útočia! Všetci nás kritizujú!  Všetko je zleeeeee! Spiknutie! Pocit ukrivdenia, to je niečo, čo sa dá na Slovensku na chleba miesto soli sypať, alebo na halušky miesto bryndze dávať. Všetko to pekne zhrnula Cynická obluda vetou: „My Slováci sme väčšími fanúšikmi športu ako samých seba.“  Presne, tak to je. Za vyhodeného Sagana by sme sa pobili a upálili, ale „neexistujúcu“ korupciu na najvyšších miestach, fašistov v parlamente a iné vychytávky, ktoré tu máme, to len tak prejdeme tichým pokrčením pliec. Zapindáme si na všetko okolo, len to, čo by sme mohli a mali zmeniť MY svojim hlasným NIE v uliciach a svojím napísaným NIE vo voľbách, to odkladáme na neurčito.

Hlavne treba riešiť druhých, rozčuľovať sa nad susedovou neukradnutou kozou a cítiť sa ukrivdene, aj keď nám nikto nič vážne neurobil. Potrebujeme miesto pocitu ukrivdenia radšej humor. Lebo humor je soľou aj korením života a keď si ho nasypeme na chlieb miesto tej krivdy, bude sa nám ním ľahšie prehrýzať. A možno potom aj tú odvahu povedať NIE nájdeme. 

.

Prečítajte si aj Bejby a nebojácne dievča