|
Starší syn má dva a trištvrte roka, mladší len päť mesiacov. Ako funguje pri dvoch deťoch vo svete uznávaná sopranistka?
„Keď som čakala Jonáška, spievala som ešte necelý mesiac pred pôrodom a malé spievanie som mala už 12 dní po pôrode. Keď mal Jonáško dva roky, mal za sebou 60 letov. Veľa sme cestovali, vždy nás niekto sprevádzal a pomáhal mi s Jonáškom. Teraz bude náročnejšie zmenežovať dve deti. Nerada by som prestala spievať, ale cestovanie už bude obmedzené, nie ako kedysi, keď som bola mimo Slovenska aj desať mesiacov v roku. Pre deti aj pre mňa je dôležitá domáca pohoda.“
Ste na materskej?
„Nie, ja som slobodný umelec na voľnej nohe, takže zladiť materstvo s prácou je jednoduchšie ako v iných profesiách, ktorú sú na full time. Ja mám skôr nárazovú prácu a veľa cestujem. Keď študujem postavu, to viem robiť aj doma. Potrebujem sa dve-tri hodinky denne venovať spievaniu.“
Stále dojčíte obe deti?
„Áno obe a často aj naraz (smiech).“
Foto - Miroslava Spodniaková
Hoci ste oboch synov porodila sekciou, o pôrodoch hovoríte veľmi pozitívne, žiadna zlá skúsenosť?
„Ja som už po prvom pôrode povedala, že by som mohla ísť rodiť hneď na druhý deň. Nemám z toho žiadnu traumu, zlý pocit alebo ťažobu. Oba pôrody som vnímala veľmi pozitívne. Aj lekárka mi povedala, že mám asi posunutý prah bolesti a stále sa ma pýtali, či necítim tie silné kontrakcie. Celý pôrod som zvládala, len na konci mal Lukáško Ninko slabšie ozvy, tak sa po 12 hodinách rozhodli pre sekciu. Celý čas som si spievala Duchoňove S úsmevom. Až, keď som mala naozaj silné kontrakcie, tak som poprosila môjho partnera Mateja, nech spieva on. Užívala som si oba pôrody, naozaj.“
Takže bude aj tretie dieťa?
„Ja som tomu veľmi otvorená. Mám veľkú oporu v partnerovi, ktorý okrem dojčenia zvláda všetko. Aj dnes ráno sa malinký zobudil o šiestej, Matej hneď vstal a už ho prebalil a hral sa s ním, takže ja som mohla dospať noc. Aj preto mám zrejme pocit, že nie je problém mať detičky, že je to čistá radosť a nemám problém uvažovať o ďalšom dieťati. Hoci, samozrejme, sú aj krízové chvíle, keď obaja naraz plačú a obaja naraz chcú mliečko alebo sú chorí, ale tie treba prekonať s úsmevom.“
Nemá tehotenstvo a dojčenie vplyv na hlas?
„Častokrát sa stáva, že to vplyv má, ale ja som ani počas tehotenstva ani počas dojčenie žiadne obmedzenia pri speve nemala.“
Adriana Kučerová s rodinou. Foto - archív AK
Nielen rodiť ste začali neskôr, celá vaša kariéra sa rozbehla s oneskorením. Najprv ste skončili gymnázium a pedagogickú školu, študovať spev ste začali až ako 23-ročná a po škole ste sa pomerne rýchlo stali jednou z najúspešnejších sopranistiek. To asi nie je typická kariéra opernej speváčky?
„Ja som celá omeškaná. Pre spievanie som sa rozhodla, keď som mala 23 rokov, školu som skončila ako 30-ročná, rodiť som začala takmer v štyridsiatke. Určite to nie je typická kariéra. Ja nie som fatalistka, ale v mojom prípade sa to tak nejako javí, že mi to bolo určené. Od malička som túžila spievať, po základnej škole sme spolu so sestrou aj uvažovali o študovaní spevu na konzervatóriu, ale boli sme dievčatá z Hriňovej a museli by sme cestovať do ďalekej Žiliny alebo do Bratislavy či do Košíc. Predstava, že by sme museli odísť, bola pre nás nepredstaviteľná. Potom sme študovali gymnázium v Lučenci a ja som tomu prestala venovať pozornosť, hoci to stále vo mne driemalo. Až na vysokej škole pedagogickej som si povedala, že ak nie teraz, tak nikdy. Raz som zaklopala na dvere učiteľky Mojžišovej na umeleckej škole. Po pár hodinách mi povedala, že taký talent ešte nemala, tak som sa na to dala.“
Verili ste si?
„Dôležité bolo, že som sama cítila progres, hoci som bola k sebe veľmi kritická. Po roku som nastúpila na konzervatórium, ktoré som študovala len dva roky a potom ešte päť rokov na VŠMU, ale keby som necítila, že napredujem, predbieham spolužiakov, od ktorých som bola staršia, tak by som sa na to nedala za každú cenu. Cítila som, že ma to veľmi baví a ide mi to, tak som do toho vkladala radosť a energiu. Rozhodujúca udalosť bola, keď som už ako sólistka SND počas školy vyhrala prestížnu medzinárodnú súťaž Hanns Gabor Belvedere vo Viedni v roku 2005. Mala som 29 rokov a otvorilo mi to dvere do veľkých operných domov. Prvé angažmá som hneď dostala v Miláne, v Salzburgu a v Mníchove, tiež v Paríži. Dobehla som všetky tie roky.“
Začali ste hneď vo veľkých operných domoch. Aká to bola skúsenosť?
„Pre mňa to bol úplný šok, keď sa na to pozerám spätne. Mala som nejaké skúsenosti zo SND, ale vlastne som stále bola študentka. Nepoznala som najväčších dirigentov, či spevákov, ani ten systém fungovania. V zahraničí študujete aj štyri týždne len jednu postavu, nič iné medzitým nerobíte, len sa pripravujete na operu. Odohráte päť-šesť predstavení a koniec. U nás je úplne iný systém práce, operní speváci sú fixne zamestnaní, doobeda skúšajú Rusalku, večer majú predstavenie Onegina, sú sústredení na viacero postáv, čo je náročné, ale aj trochu znižuje kvalitu. Aj hlasivky sú zvyknuté, keď študujete jednu postavu.“
Foto - Miroslava Spodniaková
Je to otázka peňazí, že takto u nás fungujú operní speváci a speváčky?
„V Paríži nie je problém vypredať osem predstavení Onegina za dva týždne, ale u nás by sa vypredalo tak jedno-dve a koniec. U nás nie je tá kúpna sila, zázemie, ani tradícia. Ak by sa u nás hrali len dva-tri tituly, bolo by to náročné zarobiť. Je tu len pár ľudí, čo chodia pravidelne na operu.“
Talent je vo vašej profesii určite dôležitý, ale nie každý talentovaný operný spevák sa stane uznávanou hviezdou v zahraničí. Čo ešte rozhoduje?
„Talent je veľmi dôležitý a muzikálnosť, ale tá pracovitosť a chuť študovať sú možno ešte dôležitejšie. Potom určite aj šťastie a psychická rovnováha, lebo naozaj potrebujete špecifickú psychickú výbavu. Nie je to len o exhibícii, hlasivky sú veľmi chúlostivé a hneď sa na nich prejaví vnútorná nerovnováha alebo nepokoj. Hlasivky reagujú ako prvé, chvejú sa, skráti sa dych. Na hlase hneď cítite, že sa niečo deje a musíte to mať pod kontrolou. Určite sa to dá aj trénovať, ale musíte mať istú danosť zvládať stres a mať obrovskú disciplínu. Ten pocit, že stojíte pred 500 alebo pred 2000 ľuďmi a oni pozerajú hlavne na vás a počúvajú vás. Je to veľký tlak. Preniesť ten pocit radosti, aby ho nepredbehla tréma a nervozita je veľmi náročné.“
Bol pre vás vek v začiatkoch výhodou alebo nevýhodou?
„V mojom prípade to bola výhoda, už som bola vyzretý človek, keď som začala spievať. So mnou to tak nezakývalo, v dvadsiatke by to bolo oveľa náročnejšie."
.jpg)
Foto - Miroslava Spodniaková
Napriek veku ste nemali skúsenosti. Dávali vám to operné domy pocítiť?
„Na prvých angažmá vedeli, že sú to moje úplné začiatky, že som hlavne výherkyňa súťaže. Určite to vnímali, ale to diváka nezaujíma, takže som musela na sebe iba tvrdo pracovať.“
Ktorá úloha vás posunula?
„Každá jedna postava mala pre mňa veľký význam. To, že som od začiatku stretávala tých najlepších dirigentov a kolegov spevákov. Neviem povedať, ktoré konkrétne, ale veľmi ma to všetko inšpirovalo a ťahalo dopredu. Nevnímala som, že je to ťažké, ale veľmi som sa z toho tešila.“
Majú to vo vašej profesii ťažšie ženy alebo muži?
„Vyvolení sú tenoristi, tí sú najviac uznávaní, pretože tenorový hlas je niečo veľmi vzácne. Väčšina mužov sa rodí s barytónmi a hlbšími hlasmi, takže ten tenor je vzácny a je náročné spievať tenorové party. V tesnom závese sú sopranistky – hviezdy ako Anna Netrebko, Angela Gheorghiu, ktoré sú na výslní a môžu si klásť požiadavky. Veľké rozdiely však inak v našej profesii nie sú. Speváčky to majú, samozrejme sťažené, keď majú deti. To cestovanie je veľmi sťažené.“
Foto - Miroslava Spodniaková
Pociťujú operné speváčky rozdiely v honorároch tak ako to ženy cítia v mnohých profesiách?
„Tenori sú viac oceňovaní, ale pri najväčších hviezdach je to vyrovnané, sopranistka Netrebko a tenorista Kaufmann to majú narovnako."
Potrebuje si operná speváčka robiť PR, popularizovať seba i operu?
„Myslím si, že opera pre široké davy stále znamená niečo skostnatené, konzervatívne, nedotknuteľné a možno starosvetské a neatraktívne pre mladých ľudí. Je dobré, keď sa takým ľahko bulvárnym PR dostane divák k téme o tom, že opera je veľmi moderná a atraktívna, nielen uchu, ale aj oku lahodiaca. Väčšina tých spevákov a hlavne speváčok sú krásni ľudia, moderní, štýloví. Nie je to niečo naftalínové, ale atraktívne. V zahraničí sa darí aj sprístupniť a zatraktívniť operu cez spevákov a speváčky, rozhovory sú s nimi v mnohých časopisoch.“
Aj predstava o speváčkach je stále skostnatená?
„Presne tak, mnohí si predstavia korpulentné staršie panie, ktoré stoja a hučia (smiech).“
Adriana Kučerová a Peter Dvorský Foto - TASR
Ako vyzerá dnešná operná speváčka?
„Prirovnala by som ich k herečkám. Speváčke nestačí už len dobrý hlas, musí aj vyzerať, vedieť stvárniť ženské postavy. Keď si hodíte do google operné speváčky, budete prekvapení, aké nádherné ženy teraz spievajú. Žiadna Montserrat Caballé (španielska sopranistka – poz.red.) Tomu už odzvonilo.“
Aj predstavám o opere už odzvonilo?
„Už to nie je len opera pre starších ľudí, súčasné réžie, hoci ich nemajú všetci radi, odzrkadľujú súčasnú dobu, každý si tam niečo nájde. Aj dielo od Mozarta spred sto rokov má modernú réžiu tak, aby zaujala dnešného diváka, Nič naftalínové. Naopak, klasická réžia je dnes už osviežujúca, pretože až 80 percent opier vzniká v súčasnom naštudovaní. Ja sama som už vystupovala v Berlíne na scéne v podprsenke a dierovaných pančuškách s cigaretou v jednej a s plechovkou piva v druhej ruke. Tak som spievala áriu.“
Nápoj lásky s Juanom Diegom Florezom vo Viedenskej štátnej opere. Foto - archív AK
Našli ste sa v tom?
„Keď je to samoúčelné, tak mi to nesedí, ale tam to súviselo s dejom a réžia bola dobre premyslená.“
Nebojíte sa starnutia? V profesii alebo v živote.
„Nemôžem povedať, že by som si to nevšímala. Ja som od malinkého dievčaťa chcela byť mladšia. Už ako desaťročná som si povedala, že teda prvé desaťročie mám za sebou. Do osemnástich som sa ani nemaľovala. Uvedomovala som si, že čas nevieme zastaviť a vnímala som to negatívne.“
Foto - Miroslava Spodniaková
Bojíte sa toho?
„Vždy som vyzerala mladšie a robila veci desať rokov pozadu. Teraz sa cítim ako mladá mamička, ako 29-ročná som bola mladá študentka. Nehovorím, že by som s časom nemala problém, ale s nadhľadom sa s tým snažím bojovať a vysporiadať. Všímam si ženy, ktoré majú 70 a sú akčné, plné elánu a vyzerajú fantasticky. To je pre mňa motivácia. Máme v SND klavíristku, má vždy plný diár a je v totálnom nasadení. Mnohí tridsiatnici nemajú toľko energie a elánu ako ona. V profesii sa teším na zrelšie postavy, ale zatiaľ stále spievam dievčatá (smiech).“
Aké má naša úspešná sopranistka ešte plány v kariére?
„Žiadne plány som nikdy nemala, a teraz už vôbec, pretože materstvom sa priority zmenili. Ja som nikdy nebola ambiciózna, mne sa tie veci prihodili a udiali. Možno je to tým, že keď netlačíte na pílu, nesiete sa na vlne. Budem sa tešiť z každej ponuky, ale vždy to tak aj bolo.“
Kde vás uvidíme najbližšie?
„V apríli mám koncert v Redute, kde vystúpim s famóznym tenoristom Javierom Camarenom. Na to sa mimoriadne teším, veľmi poctivo trénujem, aby som bola v kondícii. To bude na Slovensku najbližšie jediný verejný koncert. V zahraničí ma najbližšie čaká Japonsko v decembri.“
Foto - Miroslava Spodniaková
Čo znamená, že poctivo trénujete?
„Každý deň sa snažím spievať dve-tri hodiny, ale hlasivky sú jemný sval, takže prepínanie je skôr na škodu. My máme výhovorku na rozdiel od klavíristov či huslistov, ktorí denne hrajú aj osem hodín. My nemôžeme.“
Spievate doma synom?
„Detičkám spievam, ale jemnejšie melódie, uspávanky a detské pesničky. Ak musím trénovať a spievať operu, Jonáško povie, jáj maminka, nespievaj. Tá intenzita je už pre neho vysoká. Doma ale nespievam, ani návštevám, ani moji rodičia má doma nepočuli spievať. Opera patrí na javisko, potrebuje orchester alebo klavír, šaty a atmosféru.“
.
Prečítajte si aj SÚŤAŽ: Hrajte o dva lístky na koncert svetoznámeho tenoristu Javiera Camarenu
