|
Mladý džentlmen sa v poslednom období hráva so sesternicou na rodinu, neter je manželka a náš syn manžel. Majú dieťa. Sú vo veku, keď sa pomerne dlho dokážu spolu, ako my hovoríme, pekne zahrať. Sadla som si bližšie k nim, pretože ma táto hra zaujala a bola to pre mňa novinka.
Bola som zvedavá, ako sa šesťročné dievča a štvorročný chlapec hrajú spolu na rodinu. Obaja mali v rukách svoju obľúbenú hračku – syn autíčko, neter bábiku. Hrali sa tak ako my žijeme náš život. Ráno vstali, obliekli sa, najedli, jeden zaviedol dieťa do škôlky, šli do práce, prišli z práce, telefonovali si, nakupovali, varili, cestovali... a potom som si začala uvedomovať ich dialóg.
Tu počujem moju sestru, ako sa rozpráva s manželom, toto je zase celý môj manžel, švagor a toto som ja? Skutočne, naozaj, vážne. Detaily, ktoré z našich dialógov s partnerom používali, presné intonácie, slová, celé vety. Bola som ohúrená z toho, ako si dokázali zapamätať situácie z rodiny, ktorých neboli priamymi aktérmi, no mohli ich vnímať a použili ich pri hre. Zo začiatku to bola pre mňa zábava sledovať ich.
Sedela som vo veľkom kresle s vysokou opierkou, zaborila som doň ešte viac a s blaženým úsmevom na perách som viac nastražila uši. Bolo to milé, detské, nevinné. Skutočne nevinné? Vtedy som si uvedomila, ako veľmi nás deti pozorujú, aj keď si myslíme, že sa hrajú alebo majú aktivitu, ktorá ich zaneprázdňuje a v duchu som sa pýtala sama seba, či budú raz aj oni takíto? Je to dobré alebo zlé, ak budú ako my?
Prečítajte si
A spomenula som si na príbeh s mrkvou v nedeľnej polievke, ktorý som kdesi dávno čítala, a preto ho budem len parafrázovať. Syn nechcel jedávať mrkvu v nedeľnej polievke. Vždy, keď mu ju mama naložila na tanier, odložil ju na okraj taniera. Žena naložila mrkvu do polievky aj manželovi a otec krájajúc lyžicou mrkvu v polievke hovoril, aká je mrkva zdravá, že kto jedáva mrkvu, má zdravé oči a že je veľmi chutná. Robievali to tak dlho. Syn po vzore otca jedával poctivo mrkvu v nedeľnej polievke. Vyrástol a dospel. Matka uvarila nedeľnú polievku a otcovi už nenaložila mrkvu. Syna to prekvapilo a spýtal sa otca, prečo si nepraje mrkvu, veď ju mal tak rád. A otec mu odpovedal, že nikdy ju nemal rád, ale jedával ju len preto, aby ju naučil jedávať syna.
Ak chceme dieťa naučiť to, čo považujeme za dôležité, sami by sme sa tak mali správať, mali by sme sa vedieť prekonať a neprenášať na dieťa svoje strachy.
(Autorka je lektorkou spoločenskej etikety a biznis protokolu a autorkou blogu Mladý džentlmen)
