|
Môj obľúbený predmet na vysokej bolo simultánne tlmočenie. Simultánne tlmočenie som brala ako osobnú výzvu, bolo treba rozprávať a zároveň počúvať. Na oboje sa rovnako sústrediť, ani jedno nepodceniť, rozprávať aj počúvať aktívne s predstieranou pasívnou ľahkosťou.
Hoci po niekoľkých rokoch tlmočníckej praxe som presedlala na diametrálne inú pracovnú sféru, na simultánne tlmočenie si častokrát spomeniem, keď sa deti pýtajú otca, prečo nevie robiť tak ako mama viac vecí naraz.
Venovať sa jednej veci, a na nič iné v tej chvíli nemyslieť, sa stáva luxusom. Každú minútu nafukujeme tak, aby mala viac ako 60 sekúnd, deň tak, aby mal viac ako 24 hodín.
Ráno vo chvíli, keď budím deti, pripravujem im oblečenie, dám zovrieť vodu na čaj, žehlím si šaty do práce, cestu autom do školy využívame na opakovanie učiva. Cestu metrom do práce na odpovedanie mailov, kontrolu facebookového života, na prečítanie niekoľkých článkov. Kým je vlak v tuneli pod zemou, čítam životopis Renoira, keď je metro nad zemou, vyťahujem mobil. V práci schody namiesto výťahu, z preklenutia ôsmych poschodí urobiť rannú kardio rozcvičku. Kým sa mi načítavajú emaily, idem si pre kávu. Počas obednej prestávky utekám k zubárke, cestou k zubárke volám kamarátke, cestou od zubárky si skočím kúpiť sendvič na obed. Pri čakaní v rade ku kase, kontrolujem súkromné emaily, kuknem na facebook, čo to lajknem. Cestou z práce do školy kúpiť bagetu a deťom croissanty. Večer popri chystaní večere sondujem, aké sú úlohy na ďalší deň, popri vysvetľovaní dcére minulého času v angličtine, dávam synovi slovesá na skloňovanie vo francúzštine. Popri slovesách stredného syna, naháňam najmenšieho do vane.
Kým žehlím, telefonujem, kým varím, diktujem diktát.
Cestou z rokovania v aute robíme debriefing rokovania, rozprávame o výstavách, o dovolenkách, pomýlim si Gauthier s Yves Saint Laurent. Tvárim sa, že cez víkend som si oddýchla a v pondelok ráno opäť vybehnem osem poschodí, na súkromné správy odpovedám cestou v metre, v práci ostošesť klikám myšou, preskakujem z jednej tabuľky do druhej, z jedného rozpísaného mailu do ďalšieho.
Niekedy si bytostne prajem, aby sa toho dialo menej. Ráno piť čaj tak, že len pijem čaj, dívať sa na mačku striehnúcu na myš za susedovým plotom aj desať minút, najlepšie tie minúty nerátať. Vyložiť si nohy na terase, tvár vystaviť slnku a nerobiť nič iné, nečítať, netelefonovať, nejesť, nepiť, nevyvesovať prádlo, neodpovedať, nedirigovať, nezakazovať. Vystavovať tvár slnku.
Mať chvíle, keď sa nedeje niečo iné, kým sa deje niečo iné. Kedy nerobím čosi iné, kým robím niečo iné. Mať chvíle, kedy nefungujem simultánne.
Prečítajte si aj Francúzi majú pre emailovú komunikáciu prísne pravidlá
