|
Kedysi piešťanský sochár Valér Vavro potreboval model dievčatka na súsošie detí na hojdačke. Dievčaťa môjho veku, môjho výzoru, s mojím pohľadom. Po dievčati na hojdačke sa rozhodol urobiť súsošie Sestry.
Moja sestra a ja sa držíme okolo krku, máme tak osem a šesť rokov. Jedna má dva copy a druhá krátke vlasy. Chodievali sme k nemu do ateliéru na sedenia, mal problém nás udržať v jednej póze, oči a hlavy nám stále krúžili po jeho sochárskom kráľovstve.
Že vraj jeho umelecké začiatky boli v krajci chleba od babky, ktorý bol často jeho jedinou dennou stravou. Zjedol kôrku a stred mačkal tak dlho, kým nevzniklo niečo, z čoho si mohol tvarovať figúrky a postavičky.
Neviem, kde je teraz jeho súsošie Sestry, možno niekde v kúte, možno sa občas vyvetrá na nejakej výstave. Niekde však je do kameňa vtesnaný moment dvoch malých sestier v objatí.
Sestier, ktoré spolu šili a štrikovali oblečenie pre bábiky, hádali sa, robili si zle, chodili žalovať a o pár minút na to si rozdeľovali starú drevenú komodu ako dom pre barbiny. Kenov sme nemali a tak muži barbin boli námorníci a posielali domov balíky oblečenia z rôznych exotických krajín. A to „západniarske“ oblečenie sme šili so sestrou celé dni, na tričká, šaty sme vyšívali nápisy Hawaii, America, Orange, Kiwi.
Keď boli rodičia v práci, z vane a z umývadla sme urobili luxusné bazény. Blonďavé barbiny, ostrihané na Makepeacovú, sa topili, plávať nevedeli. Tenisové rakety sme vyrábali z odrezaných koncov maminých drevených varešiek, na ktoré sme fixkou nakreslili sieť rakety. Šili sme im aj topánky, aby nebolo vidno ich nohy, pretože Barbie bábiky nám poslali známi z Ameriky už s dožuvanými nohami.
O niekoľko rokov neskôr sa sestry stretávali v rôznych mestách Európy. Počas stáží, pracovných letných pobytov pozreli do mapy, prstom ukázali, že ktoré mesto stojí za výlet, povedali si, že na stanici na «information point» zhruba o koľkej. Tá, ktorá príde prvá, bude čakať tú druhú. Amsterdam, Brugges, Mníchov, Liège…
Počas výletov veľa chodiť, prebrať rodičov, celú rozvetvenú rodinu, susedov z Piešťan, kamarátky, školu, stáže, prácu. Dať si spolu latte, pohádať sa a následne uraziť, pretože ja nechcem zmrzlinu, neni so mnou sranda, keď namiesto pizze jem len polievku.
Jedným slovom si vedieť povedať veľa, na sto percent sa pochopiť, vedieť o čom je reč, keď na niekoho ukážeme, že je mufák, paťka, či kňour.
Navštevovať sa, dávať si veľa darčekov pre deti, posielať si pohľadnice k narodeninám, vysvedčeniam, prázdninám, skúškam z tanečnej a harfy, počas choroby a po chorobe, z každého výletu. Napísať si, že ideme, že sme prišli, ako tam je, čo robíme, čo vyviedli deti.
V kaviarňach a reštauráciách sa hádať, kto bude platiť. Od rána hlásiť, kto koho pozýva, tá čo povie prvá, vyhráva.
Objímať sa, ďakovať, nevedieť sa rozlúčiť, musieť sa rozlúčiť, vo vlaku emotívne jesť piknik robený sestrou, objaviť v taške rôzne prekvapenia, poslať si niekoľko smsiek po tom, ako sa vlak pohne zo stanice, počas cesty a po príchode domov. Potom mail, o pár dní ďakovnú kartu.
Mať sa rady napriek všetkému, čo život prinesol, prináša a prinesie. Ako dve sestry.
Prečítajte si aj Štýl Parížanky nie ej ľahké napodobiť
Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.
