|
Národný park Donau-Auen (Dunajské luhy) sa rozprestiera medzi Viedňou a Bratislavou. Jeho cieľom je chrániť posledné veľké územie pririečnej lužnej krajiny v strednej Európe v jeho pôvodnom stave. Keď sa tam vyberiete na túru, či splav, sprievodcovia vás zasvätia do tajov čarovnej prírody Dunajských luhov, a to aj v slovenčine. Svoju návštevu môžete začať v Centre národného parku - v zámku ORTH (schlossORTH Nationalpark-Zentrum), v obci Orth/Donau, asi polhodinu cesty autom od Bratislavy. Nás ním sprevádzala slovenská sprievodkyňa Katka a dozvedeli sme sa od nej množstvo dunajských zaujímavostí:
Národný park Donau-Auen (Dunajské luhy). Foto - autorka
1. Pôvodne tam mala stáť priehrada
Nechýbalo veľa a Národný park Dunajské luhy by nikdy nevznikol. Pôvodne totiž na jeho mieste chceli Rakúšania postaviť priehradu. Obyvatelia sa však proti rozhodnutiu vlády vzbúrili a na miesto, kde bagre začali robiť prvé výkopy, si postavili stany a hoci bol december a vonkajšia teplota dosahovala mínus 20 stupňov, vydržali protestovať celý mesiac. Vláda a staviteľ ustúpili a tak príroda zostala neporušená.
2. Vyza už k nám nepripláva
Na dvore Centra národného parku stojí trojmetrový model vyzy. Táto jeseterovitá ryba patrí k najväčším sladkovodným rybám vôbec. Už ten trojmetrový model sa vám bude zdať neskutočne veľký na dunajskú rybu, no predstavte si, že najväčšie kusy vyzy dosahovali 6 až 10 metrov a vážili jednu tonu. Vyzy bežne žili v Čiernom mori a do Dunaja sa chodili rozmnožovať. Odkedy však na Dunaji stoja veľké priehrady, už sa k nám pri svojej prirodzenej migrácii nedostanú. Hoci v minulosti sa neraz ešte stalo, že sa zachytili v plavebných komorách.
Národný park Donau-Auen (Dunajské luhy). Foto - autorka
3. Život pod hladinou
Vedeli ste, že pod hladinou Dunaja pláva až 60 druhov rýb? Mnohé z nich môžete vidieť v pozorovateľni pod vodou, kde máte šancu nakuknúť do prirodzeného prostredia rýb. Je to neskutočne upokojujúci zážitok. Deti najviac zaujíma jeseter, ktorý im tak trošku pripomína malého žraloka.
4. Prečo sa ponáhľajú domov?
Na vyhliadkovej veži je bocianie hniezdo. A keď sa dostanete až na jej vrchol, môžete vďaka kamere a obrazovke sledovať, čo presne sa v ňom deje. Ona sedí na vajíčkach, on zháňa potravu. Keď sa vracia do hniezda, nastáva dojímavé zvítanie, ktoré sprevádza klepot zobákov. Nečudo, bociany sa stali symbolom vernosti. No nie je to tak. Bocian je verný len svojmu hniezdu. Po zime sa doň neomylne vracia a čaká na samičku. Keď však tá jeho zablúdi a namiesto nej skôr priletí iná, samcovi to vôbec nevadí a vytvorí pár s ňou. Problém je, keď sa do rovnakého hniezda vráti otec aj syn. Vtedy nastáva boj na život a na smrť. Doslova. Neraz sa už stalo, že pri ňom zahynuli dokonca oba samce a hniezdo zostalo opustené. Mimochodom, bociany nie sú práve najnežnejšie tvory. Pred odletom do južných krajín sa zhromažďujú na jednom mieste a choré a staré jedince ubijú zobákmi, aby ich po ceste nezdržiavali.
Národný park Donau-Auen (Dunajské luhy). Foto - autorka
5. Syseľ a užovky
Ak ste ešte nevideli naživo sysľa, ako sa vyvaľuje na slniečku, v Dunajských luhoch máte šancu. Pokojne leží a nechá sa fotografovať. Keď však už prídete veľmi blízko, zalezie do diery, no čoskoro už veselo zase vystrkuje hlavu. Užovky si vás vôbec nevšímajú. Majú ich tu niekoľko druhov, pretože sú bežnou súčasťou našej fauny a flóry. Nemusíte sa báť, žiadny z hadov, ktorý žije v blízkosti Dunaja, nie je jedovatý. A mimochodom, ak vaše deti poznajú len morské korytnačky, ukážte im tie močiarne.
6. Nie sú stopy ako stopy
Možno vás rodičia či učitelia v škole naučili spoznávať živočíchy podľa stôp. A tak idete po lese a presne viete, ktoré zviera šlo pred vami. Čo však keď zviera zanechá po sebe inú „stopu"? Vedeli by ste ho identifikovať aj podľa „hovienka?" Ak nie, naučia vás to. Mimochodom, to bobrie vyzerá ako zlepené piliny. Vhodný produkt na kúrenie. Ale kto by sa tomu čudoval, však?
7. Cestička smrti
Druhá téma, ktorá deti nesmierne fascinuje, je smrť. V národnom parku preto majú tzv. cestičku smrti. Ukazuje, ako si príroda dokáže poradiť s uhynutými zvieratami. Zvieratá, ktoré napríklad zrazí auto v blízkosti parku, sú sem privezené a potom sa už ponechajú na prírodu. V čase našej návštevy na cestičke smrti ležala stuhnutá srnka. Mala preliačený trup, zjavne zahynula pri zrážke s autom. Katka nám vysvetľuje, že trvá maximálne 18 dní, kým z nej zostanú iba kosti, pričom vo voľnej prírode by to bolo ešte menej. Tu totiž na noc mŕtvolku zakryjú pletivom, aby ju neodvliekla líška alebo dravé vtáky. A tak svoju činnosť vykonávajú len muchy mäsiarky a ich larvy, hmyz, ktorý si pochutnáva na tkanive a srsti a tiež vtáky a drobné obojživelníky.
