Rady sa bojíte? Ja teda nie. Nerada sa bojím. Vždy som si myslela, že ma nebavia horory a trilery preto, že mám dosť nevyriešených záhad vo vlastnom živote a večerné správy mi občas tiež zabezpečili istú dávku strachu.

Ale teraz, keď som telku vyhodila a nevyriešené záhady môjho života už nie sú strašidelné, horory a trilery ma nebavia stále rovnako. Dôvod bol asi iný. Najskôr teda ten, že ma nemajú baviť, ale postrašiť. A mne sa báť jednoducho nechce.

Dostala sa však ku mne kniha Záhrada Sféra, ktorú napísala Jana Richterová. Na jej čítanie ma presvedčilo to, že autorka je terapeutka, čo sľubovalo príbeh zo života popretkávaný bohatými vedomosťami o ľudskej psychike, to všetko zachytené v knihe, ktorá sa radí do kategórie fantasy. A na to som sa tešila.

Začala som dychtivo čítať, no s každou ďalšou stránkou som chcela knihu zatvoriť. Keď sa vynárali prízraky a pre mňa nepochopiteľné situácie hlavných hrdinov, hovorila som si: „Bolo mi toto treba?“ Mystika zahaľujúca celú situáciu a posadenie deja do súčasnosti mi naháňali husiu kožu. Nevedela som však knihu zatvoriť, stále som prahla po odpovediach na otázky „čo sa tam deje?“, „budú mať spolu niečo?“, aké to bude, kedy to už bude?“ No jasné, láska, medziľudské vzťahy a mystika ma zaujímali aj v tomto príbehu.

Druhým dôvodom, prečo som nevedela knihu zatvoriť, bola zvedavosť. Zvláštne nevysvetlené situácie, ktoré sa diali hlavným hrdinom, boli opísané bohatou slovnou zásobou a nezvyčajnými opismi autorky. Kniha ma udržiavala v napätí. Presne viem, že na 25. strane som sa rozhodla, že to bola prvá a aj posledná fantasy na dlhý čas, do ktorej som sa pustila. Mala som strach!

Môžete čakať príbeh, ktorý je napínavý, kde hlavní hrdinovia a ani vy nedostávate odpovede na otázky len tak. Vnímate, že všetko, čo sa tam deje, je vymyslené, i keď mystické príbehy sa stávajú absolútne reálne, ak má človek dobrú predstavivosť, nejakú tú vedomosť o histórii alebo, ako v tomto príbehu, k tomu všetkému sa autorka stáva sprievodkyňou, ktorá opisuje miesta a situácie tak detailne, že my čitatelia máme jasnú predstavu o tom, ako to tam vyzerá.

Ja s mojou predstavivosťou som cítila aj vôňu podkrovného bytu, videla, ako slnko presvetľuje novootvorenú galériu, a cítila, ako lahodne chutí jedlo od Anny. A tiež mi spolu s ňou stekali kvapky potu po chrbte, keď som pozerala z okna na bieleho psa, ktorý ju ešte pred pár minútami prenasledoval.

Detailné opisy situácie a priestoru, ktoré som naplno prežívala, by som niekedy, naopak, chcela poznať viac z pohľadu postavy  a menej z pohľadu autorky.

Tu sa dostávame k tomu, že autorka píše kapitoly z pohľadu každej jednotlivej postavy, z uhla, ktorý vidí daná postava svojím pohľadom a vnímaním. To bolo pre mňa veľmi podnetné. Nedalo sa nepousmiať nad situáciami, ktoré akoby boli z môjho života. Ona si myslí – asi nie som dosť atraktívna, keď ma neoslovil– a rozoberá to do úplných absurdít. On v ďalšej kapitole v sebe preberá všetko zo svojho uhla pohľadu – asi pre ňu nie som zaujímavý, veď akoby som aj mohol.

Aj pri všetkých mystických udalostiach som sa chytala príbehu, ktorý mi bol blízky, a dúfala som v happyend myšlienkou – možno iba snívajú.

No veru, je to príbeh fantasy, mystický, opradený pochybnosťami, bez prísľubov. K pomyselnému happyendu sa treba prelúskať stránkami a hlavne, báť sa do špiku kostí.

Marec je mesiac knihy a ja ako milovník kníh s radosťou prinášam odporúčanie na knihu Záhrada Sféra. Bola to moja vôbec prvá fantasy a dúfam, že na Slovensku o nej píšem ako prvá. Kto sa bojí, nech nechodí do lesa, ale do kníhkupectva. Stojí za to prečítať ju a prežiť jej príbeh.