|
V Spojených štátoch amerických pociťuje podľa prieskumu klimatickú úzkosť až 68 percent opýtaných. Na Slovensku máme iba štatistiku, podľa ktorej až 70 percent opýtaných trápia obavy o životné prostredie. O fenoméne klimatickej úzkosti sme sa rozprávali s psychologičkou Miroslavou Žilinskou.
Vyštudovali ste psychológiu v Bratislave. Čomu sa momentálne venujete?
“Pôsobím predovšetkým v klinickej psychológii a vo vzdelávaní dospelých v neziskovej organizácii (PDCS), kde sa venujeme téme hodnotových konfliktov a rozvoju rôznych mäkkých zručností. Sama sa zároveň stále učím, je to súčasť mojej profesie. Venujem sa tiež čiastočne výskumu a projektovému manažmentu na Ústave výskumu sociálnej komunikácie SAV. Netreba opomenúť, samozrejme, aj tú neplatenú prácu a tou je starostlivosť o môjho ročného syna a snaha angažovať sa za zmeny v spoločnosti.”
Zároveň ste členkou iniciatívy Znepokojené matky. Prečo ste sa k združeniu pripojili?
“Téma ochrana prírody a klimatickej krízy ma vždy zaujímali, no ako človeka z humanitnej profesie bolo pre mňa ťažké sa iniciovať v oblasti prírodných vied. Môj syn sa narodil v začiatkoch pandémie a ja som si začala klásť otázky ohľadom budúcnosti - pre môjho syna, ďalšie generácie. Aj predtým ma to trápilo, ale zrazu to bolo oveľa osobnejšie. Klimatická kríza nezmizne, pandémie budú v budúcnosti aj kvôli zmenám klímy stále častejšie.”
Čo od iniciatívy Znepokojené matky očakávate?
“Myslím, že každý, kto sa snaží byť v živote aktívny vie, že takéto iniciatívy majú dve hlavné funkcie. Prvou je snaha zasadiť sa o akékoľvek pozitívne zmeny, čo je v téme klimatickej krízy veľká výzva. Druhá je možno prízemnejšia, no tiež veľmi dôležitá. Vďaka Znepokojeným matkám sa obklopujem ľuďmi, ktorí majú podobné obavy, ale aj hodnoty ako ja. Pocit spolupatričnosti je v živote každého človeka veľmi dôležitý a dáva mu práve silu v situáciách, keď čelím veľkým výzvam. A klimatická kríza je tou najväčšou výzvou, akú pred sebou, zdá sa, máme.
Zároveň je skvelé angažovať sa s ostatnými matkami, ktoré majú pochopenie pre únavu z prebdených nocí a pre fungovanie s malým dieťaťom. To je hádam najvýznamnejší benefit pre mnohé z nás, že rozumieme všetkým časovým a iným nárokom, ktoré s rolou matky prichádzajú.”
Čo je klimatická úzkosť
Venujete sa fenoménu klimatickej úzkosti. Čo si pod týmto pojmom môžeme predstaviť?
“Klimatická úzkosť je v psychológii pomerne nový pojem, ktorý popisuje súbor nepríjemných pocitov ako sú hnev, strach, smútok a vtieravé nutkavé myšlienky, ktoré sú plné obáv z budúcnosti. Môže sa objaviť aj pocit bezmocnosti, neschopnosť konať, problémy so spánkom, tlaky na hrudi a podobne. Samozrejme ide o stav, ktorý môže mať rôznu intenzitu. No v miernejšej podobe je už pomerne rozšírená. Napríklad Americká psychologická asociácia uvádza, že v USA pociťuje takéto pocity až 68% opýtaných.”
.JPG)
Psychologička Miroslava Žilinská. Foto - archív MZ
Existuje podobná štatistika aj na Slovensku?
“Na Slovensku máme zaujímavé výsledky prieskumu zo Sociologického ústavu SAV, kde sa zistilo, že až 70% opýtaných ľudí trápia obavy o životné prostredie. Výskum neskúmal priamo klimatickú úzkosť, no aj toto zistenie ukazuje, že nám životné prostredie nie je ľahostajné.”
Pociťujete klimatickú úzkosť aj vy osobne? Ako sa s ňou možno vyrovnať?
“Samozrejme, mám s klimatickou úzkosťou vlastnú skúsenosť. Klimatická úzkosť je totiž úplne normálna reakcia na to, že život nás a budúcich generácií na planéte je v ohrození. Keď počujeme o vedecky podložených faktoch o klimatickej kríze, keď vidíme extrémne suchá, požiare, nevyspytateľné počasie – a to nielen vo vzdialenom svete, ale aj u nás – je pochopiteľné, že reagujeme zmesou pocitov hnevu, paniky a bezmocnosti.
Hoci je klimatická úzkosť pomerne nový fenomén, viacero odborníkov a odborníčok sa už zhodujú na tom, ako z nej „von“. A „von“ dávam naschvál do úvodzoviek, pretože tá cesta je skôr opačná – mali by sme mať odvahu svoje pocity nepotláčať, ale precítiť si aj smútok, hnev a všetko, čo to prinesie. Hovoriť o tom a zároveň hľadať, čo nám pomáha v pocitoch bezmocnosti. Pre mnohých je tou cestou nejaká forma aktivizmu – snaha byť súčasťou pozitívnych zmien.”
Reakcie ľudí na zmenu klímy sú rôzne. Hnev, strach, panika aj popieranie skutočnosti. Ako ich môžeme ďalej spracovať?
“Popieranie je veľmi bežnou obrannou reakciou. Keď sa dozvieme niečo strašné, najprv tomu nedokážeme uveriť, odmietame to. Náš mozog nás týmto chráni. No je dôležité v tejto fáze nezamrznúť. Mnohí začnú hľadať informácie, ktoré ich utvrdia v tom, že to nie je také zlé, že sú to výmysly. Dlhodobé popieranie však v tomto prípade neprináša ohrozenie len jednotlivcovi, ale nám všetkým, ktorí na zemi žijeme. Reakcie hnevu, strachu sú prirodzené. Všetky negatívne emócie majú v našom živote veľký význam. Upozorňujú nás na nebezpečenstvo, ich korene hľadajme v evolúcii nášho druhu. Zjednodušene povedané, ak by nás klimatická kríza netrápila na emocionálnej úrovni, asi ťažko by sme mali motiváciu s ňou niečo robiť.”
Mať deti je neekologické?
Nedávno svet obletel dokument Davida Attenborougha Život na našej planéte. Sama sa priznám, vyvolal vo mne obavy. Ako na vás podobné dokumenty pôsobia? Povedali by ste, že ľudí motivujú k aktivite alebo ich skôr odrádzajú?
“Komunikovať takú ťažkú tému akou je klimatická kríza, je veľmi náročné. Nemôžeme však informácie zatajovať, len aby sme ľudí nevystrašili. Pre mnohých ľudí sú práve takéto dokumenty šokom, ktorý ale potrebovali, aby im otvoril oči. Pamätáte si záverečné posolstvo dokumentu? To, čo potrebujeme pre budúcnosť, je odhodlanie zmeniť chyby, ktoré sme narobili. Je pravda, že ľudia potrebujú viac počuť o riešeniach, ktoré existujú, aby neprepadli beznádeji a pred témou zo strachu neutekali.”
Miroslava Žilinská so synom. Foto - archív MZ
Niektoré ženy sa obávajú mať deti práve kvôli klimatickej zmene. Sama ste matkou. Zažili ste podobné pocity?
“Určite skúsenosť s materstvom, respektíve celkovo s rodičovstvom, môže posilniť obavy z budúcnosti, je to prirodzené. Celkovo sa u žien tieto obavy, alebo istá forma klimatickej úzkosti objavuje viac. Ženy sú zároveň dopadmi klimatických zmien viac ohrozené ako muži.”
Čo by ste týmto ženám poradili?
“V prvom rade by som všetkým ženám povedala, že to, že cítia strach pre dôsledky klimatickej krízy je znakom, že majú v sebe veľa sily a odvahy. Jednoduchšie je totiž nad zlými správami mávnuť rukou a povedať si, mňa sa to netýka, to majú vyriešiť „tí hore“. Je to bežná obranná reakcia, je prirodzená, ja sama som istý čas fungovala v tomto móde.”
Mať deti je neekologické. Čo si myslíte o tomto tvrdení?
“Každý človek má nejakú uhlíkovú stopu a jeho či jej život má dopady na prostredie, v ktorom žije. Rozhodnutie mať alebo nemať deti je prirodzene ovplyvnené aj spoločenskými a prírodnými okolnosťami. Namiesto obviňovania jednotlivcov, ktorí mali túžbu priviesť na svet vlastné deti, by sme však mali hľadať systémové riešenia. Jedným z nich je napríklad zlepšovanie postavenia žien v spoločnosti, aby mali dostatok informácií, zdrojov a možností skutočne ovplyvniť, či deti chcú mať a koľko. Zároveň individuálne môžeme cez výchovu detí byť súčasťou kultúrnej zmeny, ktorá si bude viac vážiť iné hodnoty ako majetok a konzumný štýl života.”
Asi sa zhodneme, že je dôležité vychovávať deti k uvedomelosti a zodpovednosti. Rozprávate sa s deťmi o klimatickej kríze?
“O klimatickej kríze a zodpovednosti by sme sa mali naozaj rozprávať všetci. Deti a mladí ľudia často veľmi intenzívne prežívajú informácie o strate biodiverzity a klimatickej kríze. Rodičia by nemali ich pocity zosmiešňovať a mali by pomôcť svojim deťom osvojiť si stratégie, ako s takýmto stresom pracovať. Učíme tak deti zvládať lepšie situácie, ktorým budú v živote čeliť – a tým teraz nemyslím len klimatickú krízu.”
Ako popri dieťati a práci bojujete za klímu?
“Myslím, že kohokoľvek by ste sa opýtali, či má povedzme hodinu týždenne čas na to alebo ono povie vám, že nie. Zaneprázdnenosť je pomerne rozšírená. Ja sa však už dlhodobo snažím do svojho rozvrhu zaraďovať veci, ktoré sú prioritné a pre mňa dôležité a nájsť v tom zdravý balans. Boj za klímu, ako ste to nazvali, je pre mňa jeden zo spôsobov, ako zvládať klimatickú úzkosť, preto má v mojom časovom harmonograme dôležité miesto. Ja osobne sa okrem Znepokojených matiek venujem napríklad aj vlastnej iniciatíve s názvom „psycho za klímu“, čo je skratkou Psychologičky a psychológovia za klímu. Vnímam to, že sa na Slovensku málo hovorí o psychologických aspektoch klimatickej krízy a to by sme chceli zmeniť.”
Prečítajte si
.jpg)
Ako?
“Našou aktuálne hlavnou činnosťou je zvyšovanie povedomia prostredníctvom sociálnych sietí. Obsah je určený ako odborníkom a odborníčkam v oblasti duševného zdravia, tak aj verejnosti. Zároveň sa snažíme sieťovať a spolupracovať s ostatnými organizáciami, aby sa poznatky z oblasti psychológie, napríklad o komunikácií dostávali aj do praxe, nazvime to, boja proti klimatickým zmenám.”
Deti na protestoch s mamami
Na protestoch, ktoré Znepokojené matky organizujú, často vidíme práve deti. Beriete na podobné akcie deti aj Vy?
“Pre mnohé ženy, matky, ktoré sa chcú angažovať, je nevyhnutnosť vziať dieťa na protest so sebou. Rovnako ho musia so sebou zobrať do obchodu či k lekárovi. Myslím, že každý rodič si musí zvážiť, kam svoje dieťa berie. Protestné akcie sú normálnou súčasťou demokratickej spoločnosti, neviem prečo by z nej mali byť rodičia s deťmi vylúčení. Koniec koncov, všetky naše akcie majú jediný cieľ – zachovanie života na zemi aj pre naše deti a budúce generácie.”
Čo by ste povedali ľuďom, ktorí Vás označia za nezodpovednú matku?
“Ak by ma tak označil niekto z mojich známych, nechala by si som si vysvetliť, ako k takému názoru prišiel. Ja sa spätnej väzby z okolia nebojím, práve naopak, spätná väzba je pre človeka dôležitá, aby sa mohol zlepšovať. Ak však narážate na internetové útoky a osočovania, tak vzhľadom na bariéry internetovej komunikácie na to asi nemožno veľmi reagovať. Ako Znepokojené matky všetko čo robíme, robíme s ohľadom na budúcnosť našich a nielen našich detí.”
Niektorí politici sa o klimatických aktivistoch a aktivistkách vyjadrujú ako o radikáloch a anarchistoch. Zároveň tvrdia, že zbytočne šíria paniku. Ako takéto vyjadrenia vnímate?
“Klimatická kríza aj strata biodiverzity sú vedecky podložené a sú dôsledkom ľudskej činnosti. Keď volení politici a političky nekonajú v prospech našej budúcnosti, naopak, svojimi rozhodnutiami ignorujú odporúčania odborníkov a odborníčok, je dôležité, aby sa urobil aj tlak „zdola“, veď ide o budúcnosť nás všetkých. Aktivizmus môže mať rôzne podoby – študentské, rodičovské protesty, petície sú len niektoré zo spôsobov. Ak sa rozhodnete zveľadiť predzáhradku pred svojim panelákom, tiež ste aktivistka, aj keď sama seba možno tak neoznačíte. Pre mňa je aktivizmus o tom, že sa zaujímam o svoje okolie a snažím sa zapájať do toho, čo sa okolo mňa deje s cieľom nejakej pozitívnej zmeny nielen pre seba, ale aj pre druhých. Ale chápem, že už táto myšlienka je pre niekoho radikálna.”
Klimatická kríza: Ako ju zvládať
Máte za sebou viacero akcií a workshopov. Najbližšie prednášate na workshope zameranom na podporu psychického zdravia. Čo sa na ňom ženy dozvedia?
“V rámci našich workshopov ponúkame jedinečnú príležitosť hovoriť v bezpečnom kruhu o obavách, ktoré klimatická kríza prináša. Učíme sa na ňom spôsoby, ako tieto pocity nepotláčať a zároveň im neprepadnúť.”
Ako sa môžu ženy a matky zapojiť do vašej iniciatívy?
“Pripojiť sa k nám môže ktokoľvek, nemusí ísť len o matky, ženy, máme podporovateľov aj ľudí bez detí, starých rodičov, otcov a podobne. Sme otvorená iniciatíva a vítame každého, kto má chuť sa zapojiť. Ľudia si často aktivizmus spájajú len s držaním transparentov a je to niečo, čo je mimo ich komfortnú zónu. Ale každý sme v niečom dobrý, niečo nás baví a cez tieto naše silné stránky sa môžeme zapojiť do existujúcich iniciatív, akými sú napríklad aj Znepokojené matky.”
Ako sa pozeráte na budúcnosť? Považujete sa za optimistku?
“Snažím sa žiť život v duchu takzvanej aktívnej nádeje. Tá nie je o slepej viere, že „sa“ to nejako vyrieši. Sama sa snažím byť súčasťou a podporovať rôzne iniciatívy. Na začiatku veľkých vecí sú vždy len ľudia a ich spočiatku malé kroky. Každý z nás môže byť súčasťou akejsi kultúrnej zmeny vo svojej rodine, komunite a môže sa zasadiť a podporovať aj tie veľké, systémové zmeny, ktoré tak veľmi potrebujeme.“
