|
Stephanie Arnoldová pracovala ako produkčná a režisérka televíznych relácií, hudobných klipov a dokumentárnych filmov, keď stretla svoju životnú lásku. V deň, keď sa jej narodil syn, zomrela. Mala videnia, že sa to stane, ale nikto jej neveril. Ešte neuveriteľnejšie je však to, čo videla, keď bola klinicky mŕtva…
Takto začína svoju knihu s príznačným názvom 37 sekúnd. Presne toľko bola na „druhej strane“ a zažila neuveriteľné veci. Pritom Stephanie nie je nejaká pomätená žena, naivka, či špekulantka. Napríklad časopis Today’s Chicago Woman ju zaradil do zoznamu „100 inšpiratívnych žien“.
Keď Stephanie Arnoldová po druhý raz otehotnela, začala ju prenasledovať predtucha, že pôrod sa skomplikuje a ona neprežije. So svojou obavou sa zverila manželovi, gynekologičke, ošetrujúcim lekárom a priateľkám. Neverili jej. Chápali, že sa s ňou niečo deje, ale pripisovali to tehotenskej precitlivenosti.
Do života sa nám občas vkradnú nástojčivé predtuchy a sny, ktoré nás hlboko znepokoja, ale naši najbližší im nepripisujú priveľkú pozornosť. Skôr ich pokladajú za prejav strachu pred nastávajúcou skúškou.
Keď začala Stephanie rodiť, jej stav sa skomplikoval. Postihla ju embólia plodovou vodou, ktorá je vo väčšine prípadov smrteľná. 37 sekúnd bola klinicky mŕtva, ale lekárom sa ju podarilo zachrániť.
Stephanie sa spoľahla na svoju intuíciu a ešte pred pôrodom upozornila lekárov, aby pripravili dostatok krvi a operatéra – to jej zachránilo život. Tvrdí, že každý by mal počúvať svoj vnútorný hlas. Je presvedčená, že ju viedla Božia prozreteľnosť...
„Pútavé, fascinujúce, desivé, podnetné, poučné. Nehladiac na to, kto ste, alebo čo podľa vlastného názoru viete, príbeh tejto ženy vás prinúti zamyslieť sa, ako by sme všetci mali žiť.“
Maureen Maherová, korešpondentka spravodajskej relácie CBS 48 hodín
Začítajte sa do novinky 37 sekúnd:
„PRE MŇA SI VŽDY BOLA BOJOVNÍČKA. Vedel som, že prežiješ,“ povzbudzoval ma často strýko Marvin. Neovládateľne som sa rozvzlykala. Uvedomila som si, že sa snaží upútať moju pozornosť, aby som sa neobrátila. Odrazu som v hrdle a v bruchu pocítila prenikavú bolesť, akoby mi ich čosi rozdrapilo. Obrátila som sa a zdesene sledovala, ako sa do hrudnej kosti tela na operačnom stole zaboril skalpel a rozrezal ju až po stred brucha. Keď jeden z lekárov odstúpil, zbadala som, že telo patrí mne.
„Chcem sa prebrať.“ Zalapala som po dychu. Chcela som sa prebrať z hypnózy. „Myslím, že sa povraciam.“
„Rátam: jeden, dva, tri, štyri, päť. Zhlboka sa nadýchnite, preberáte sa. Všetko je v poriadku,“ prihovorila sa mi láskavo terapeutka Linda. Po lícach mi tiekli slzy.
Naozaj som videla to, čo si myslím? Skutočne som sledovala, ako ma lekári oživujú? Šokovalo ma to. Celé mesiace sa ma ľudia pýtali, čo si pamätám z okamihu svojej smrti na operačnom stole, no ja som si nepamätala vôbec nič. Teraz, v priebehu regresného liečebného sedenia som videla a cítila každú bolestivú podrobnosť. Naozaj sa to stalo? Skutočne som hľadela oknom do minulosti? Alebo to bola iba stať z Greyovej Anatómie podvedome vyvolaná v mojej mysli? Nevedela som sa z toho vysomáriť.
Pred ôsmimi mesiacmi som po pôrode syna Jacoba zomrela. Tridsaťsedem sekúnd som bola klinicky mŕtva. To, čo sa mi prihodilo, sa z lekárskeho hľadiska nedalo očakávať, no moji ošetrujúci lekári vám povedia, že som prežila, lebo som predvídala vlastnú smrť. Niekoľko mesiacov vopred som dopodrobna vedela, že zomriem v deň, keď sa mi narodí syn, a mnohí – vrátane mojich lekárov – sú presvedčení, že spomínané vízie mi zachránili život.
Niekoľko mesiacov po Jacobovom narodení – keď som sa už zotavila nielen z pôrodu, ale aj z traumy a smrti – som si uvedomila, že potrebujem pomoc, aby som celý zážitok patrične spracovala. Skutočnosť, že som s časovým predstihom videla vlastnú smrť, som nebola schopná zvládnuť sama. Lekári mi nevedeli poskytnúť vysvetlenie, náboženskí predstavitelia boli presvedčení, že v tom bola ruka B-žia. Môj manžel bol šťastný, že som nažive, no keďže má dominantnú ľavú mozgovú hemisféru, nevedel si ani predstaviť, že by som mohla vidieť vlastnú smrť. Potrebovala som dôkladnejšiu pomoc, než mi mohli poskytnúť lekári či rabíni. Preto som vyhľadala odborníčku na regresiu.
Nik ma nepripravil na bolesť, akú som zakrátko prežívala pri návrate do svojej minulosti, ani na to, čo pritom uvidím.
A ak som sa mohla vrátiť do minulosti, je možné, že som v nej viedla rozhovor so strýkom? Veď je mŕtvy vyše dvadsať rokov.
Nech to znie akokoľvek neuveriteľne, onedlho som sa presvedčila, že podrobnosti, ktoré som videla pri pohľade do minulosti, boli také presné ako moje predtuchy. Tieto skúsenosti mi nesporne odchýlili dvere do sveta, o ktorom som nemala potuchy a ani vo sne som sa nenazdala, že doň jedného dňa nazriem. Predkladám vám svoj príbeh, ako sa mi stal a ako ho videli všetci ostatní, ktorí boli pri tom.
Prečítajte si aj Rodinné tajomstvo. Sága pokračuje
