|
Jen Hatmakerová je vyhľadávaná speakerka, autorka bestsellerov a hviezda populárnej reality šou Moja veľká rodinná renovácia na americkej stanici HGTV. Vo svojej knihe Pre lásku vás prevedie zložitým svetom a potom si vydýchnete od úľavy. Je jednou z nás. Čisto žensky sa porovnáva s inými ženami, ktoré urobili úspešnú kariéru, a hoci nedopadne najlepšie, neprepadá zúfalstvu a teší sa zo svojho naplneného života. Dnes nám ponúka riešenie našich životných útrap:
Pri múdrej a zábavnej jazde na horskej dráhe moderného života Jen nemilosrdne búra mýty, ktoré z nás robia zúfalcov, a dláždi nám cestu k slobode.
„Poviem vám, akí ste úžasní, aký šokujúco milostivý je Boh a akú slobodu máme v tom, že smieme naozaj ľúbiť,“ odkazuje Jen. „Dúfam, že vyvlečiem každú jednu slučku. Tú, čo ste si okolo krku ovinuli sami, ale aj takú, ktorú vám na krk zavesil dakto iný. Čaká nás úloha vyriešiť problémy seba aj iných a napokon nám nikto nebude brániť zabehnúť naše preteky, aby sme prežili bohaté a štedré dni a aby sme sa naučili viesť úprimné životy, pre ktoré sme boli stvorení.“
Kniha Pre lásku je pre každého, kto si občas povzdychne: „Všetko robím úplne zle.“ Jen nemilosrdne kritizuje všetko, čo s nami tento svet robí, a ukazuje nám cestu láskavosti, ktorá presvetlí život a prinesie doň radosť. A nájdeme tu aj pár chutných receptov spolu s dovolením nosiť legíny.
Autorka mnohých bestsellerov Jen Hatmakerová je presvedčená, že život môže byť rozkošný, zábavný, odvážny a milý. Vie, ako nás jeho každodenné zovretie premieňa na súťaživé a kritické bytosti, až napokon stratíme lásku k druhým a aj k sebe.
Prečítajte si úryvok z knihy Pre lásku:
Najhoršia kladina v živote
Moja deväťročná dcérka Remy chodí na gymnastiku. Po druhej hodine sa ma spýtala, kedy pôjde na prvú súťaž. Boh jej žehnaj. Túto hviezdičku nikto nikdy neobvinil z nedostatku sebavedomia. (Práve sa rozhoduje medzi budúcnosťou profesionálnej gymnastky alebo speváčky a musím dodať, že tak plán A, ako aj plán B sú príšerne nedotiahnuté do konca.)
Najväčšmi zo všetkého sa trápi s rovnováhou na kladine. Nie je jasné, kto vynašiel toto konkrétne cvičebné náradie, ale rozhodne to nebola matka tretiačky „samá ruka, samá noha“ na prvom stupni, ktorá nerozumie toľkej ladnosti. Stále sa pokúša prejsť z jedného konca na druhý so zopár sklonmi, zdvihmi a náklonmi a nespadnúť pritom na žinenku. Zabudnite na ladné pohyby. Jediné zaseknutie v chôdzi jej rozhodí rovnováhu tak príšerne, že mi začína vŕtať v hlave, či sa niekedy stane olympijskou víťazkou s vedľajšou speváckou kariérou.
Keby som mala odrecitovať najčastejšie otázky, ktoré dostávam v rozhovoroch, diskusiách a elektronickej pošte, rozhodne by medzi ne patrila táto:
Ako dokážete nájsť rovnováhu medzi prácou, rodinou a komunitou?
A zakaždým si pomyslím: Poznáte ma vôbec?
Rovnováha. Je ako jednorožec – počuli sme o nej, každý o nej hovorí a vyrába pestrofarebné striekané tričká na jej počesť, zdá sa suprovo úžasná, ale nikdy sme nijakú nevideli. Začínam si myslieť, že z rovnováhy sa stáva veľká téma.
Časť problému tkvie v tomto, dievčatá: predali nám priveľa dobrôt. Za starých čias si ženy nešli zodrať nohy behaním, aby dosiahli dáky pôsobivo rozvinutý život v ôsmich oblastiach. Nikto nevytváral rozprávkové detstvo pre svojich potomkov, nerozvíjal vrodený potenciál osobných talentov, nepodporoval sľubnú kariéru schopnú zmeniť svet, nevytváral ohromujúci domov a dokonalú záhradu, neposkytoval vlastnoručne vyrábané pokrmy pre každý chod (z lokálnych surovín, pochopiteľne), neudržiaval všetky manželské ohne, nepestoval zmysluplné vzťahy v rozličných prostrediach, nenachádzal si hojnosť času na „starostlivosť o seba“, neslúžil blížnym, cirkvi, svetu a neudržiaval napĺňajúce a aktívne vzťahy s Ježišom, naším Pánom a Spasiteľom.
Pri takomto popise práce je nemožné nastoliť rovnováhu.
Dajte na moje slová: To nedokáže nikto. Nikomu sa to nedarí ani v súčasnosti. Ženy, ktoré na prvý pohľad rajtujú na tomto jednorožcovi, ukazujú svetu iba najlepšie úryvky svojich príbehov. Verte mi. Žiadna žena nevie rozkúskovať svoj čas a pozornosť na takéto veľké množstvo dielikov.
Problém je, že všade vidíme ženy, ktoré vo všeličom vynikajú. Na sociálnych sieťach prostredníctvom starostlivo zvolených príspevkov a správičiek vídame ženy karieristky, mamy remeselníčky, mamy šéfkuchárky, kresťanské duchovné vodkyne. Všetky „kraľujú“, „vládnu“, „víťazia na plnej čiare“, „machrujú“, „udierajú klinec po hlavičke“ a „zabíjajú to“. Všímame si ich prekrásne záhrady, ako vlastnoručne pripravujú zapekané plnené tortily so zelenými papričkami, usporadúvajú pre potomkov tematické narodeninové oslavy, osemtýždňové semináre štúdia Biblie, vypracúvajú tabuľky domácich povinností, rozvrhy posilňovania brušného svalstva, dávajú tipy na šťastné manželstvo, rady na dosiahnutie kariérneho rastu, povzbudzujú k dobrovoľníckej práci a ponúkajú nápady na zábavné rodinné večery. Robíme si poznámky o ich dosiahnutých úspechoch, katalogizujeme ich a pozorujeme ich nadanie. Potom si skombinujeme to najlepšie zo všetkého, čo máme pred očami, každú ženu obdivujeme v každom ohľade a dospejeme k jedinému záveru: Toto všetko by som mala zvládnuť.
Je to zaručene šialené.
Horší ako táto nedosiahnuteľná norma je pocit viny, ktorý sa človeka zmocní, keď sa ukáže, aké nemožné je dosiahnuť dokonalosť. Sestry, čo môže byť bláznivejšie ako žena, ktorá zobudí deti pred svitaním, nakŕmi a napojí ich a bude prikyvovať ich štebotaniu, oblečie ich a pošle do školy s podpísanými žiackymi knižkami, potom sa možno vyberie do práce, aby mohla na stôl priniesť jedlo, alebo zostane doma, aby vychovávala najmenších, ktorí si ešte nevedia utrieť zadočky, dokončí milión domácich prác, ktoré sa množia ako škrečky, rozpletie štyridsaťštyri ruvačiek, úmyselne zavedie disciplínu dvestodeväťdesiattrikrát za deň, stihne odpovedať na všetky e-maily, korešpondenciu, dodrží termíny dokončenia zákazky, pomôže s domácimi úlohami z matematiky, slohu, či prírodovedy, uvarí a naservíruje večeru, potom sa s deťmi zahrá jednu rundu Čierneho Petra, dohliadne na kúpeľňový a posteľovo-ukladací maratón, láskyplne deťom prečíta rozprávku na dobrú noc, poprikrýva ich a pomodlí sa s nimi, dokončí nekonečný každodenný zber rozhádzaného šatstva na každom centimetri štvorcovom, obráti svoju pozornosť buď telom alebo mysľou k manželovi a potom sa povenuje jedinej poslednej myšlienke dňa: Úplne všetko robím absolútne na prd.
Mám pocit, akoby som hltala tabletky proti šialenstvu.
Toto prekračuje hranice absurdity. Človeka to zruinuje. Už k našim životom viac nepristupujeme so zdravým rozumom. Stratili sme schopnosť vyhlásiť určitú prácu sa skvelo odvedenú. Meriame náš výkon podľa zavedenej normy a chceme sa jej vyrovnať, lenže toto iba ničí našu radosť z vykonanej práce. Nezáleží na tom, ako usilovne pracujeme či vynikáme v jednej, či dvoch oblastiach, nikdy s našimi výsledkami nie sme spokojné. Našimi primárnymi dôvodmi sú vyčerpanie a pocit viny.
Medzitým na nás čakajú naše nádherné životy a prosia, aby sme ich skutočne žili, úprimne si ich užívali, srdečne im tlieskali – a je to oveľa jednoduchšie, ako sa odvážime dúfať. Musíme zoskočiť z kladiny.
Nemôžeme urobiť všetko, mať všetko, či dokonale si všetko osvojiť. O to tu jednoducho nejde. Smiem vám niečo povedať? Ženy sa ma ustavične pýtajú, ako to všetko zvládam, preto mi dovoľte ujasniť si jednu vec: MÁM POMOCNÍKOV. Asistentka sa mi stará o všetky podujatia, literárny agent mi spravuje veci spojené s vydavateľmi, mám osôbku, ktorá sa mi stará o všetko okolo internetu, moje výnimočné gazdiné zvládnu za dve hodiny, čo by mne trvalo dvanásť, a naša pestúnka na polovičný úväzok vypĺňa zvyšné medzery.
Nerobím všetko sama. Kto by to dokázal? Ja nie. Vy nie. Rozhodla som sa, ktoré závažia patria na moju kladinu, zvyšok som odhodila, alebo som objavila spôsob, ako ich delegovať na niekoho iného. Milujem písanie, ale neznášam spravovanie webovej stránky. Preč z kladiny. Nevedela som žonglovať medzi víkendovým cestovaním, večernými aktivitami v pracovnom týždni (vynásobené piatimi deťmi… stoj pri mne, Ježišu) a týždenne skupinkou ľudí, takže aj keď blížnych z kostola veľmi ľúbim, práve teraz nie sme v nijakej skupinke. (A ja som žena farára, takže nech z toho zaznie sloboda pre vaše uši, keď počúvajú „mala by si“.) Preč z kladiny.
Prečítajte si aj Maľujte. V severskej divočine i v pralese
