|
V tradične konzervatívnej krajine si dovolila mať – a verejne prezentovať – liberálne názory, za čo si vyslúžila od vysokopostaveného predstaveného katolíckej cirkvi verejné odsúdenie. Napriek tomu ju ľudia zvolili za hlavu štátu. Stala sa historicky prvou a zároveň najmladšou prezidentkou krajiny. Nie, toto nie je Rozprávka o Zuzane Čaputovej.
Je to príbeh prvej prezidentky Írska, Mary Robinsonovej. Príbeh političky, ktorá dala dovtedy ceremoniálnemu úradu celkom nový, moderný, odvážny a najmä ľudský obsah, za čo si vyslúžila rešpekt. Doma i v zahraničí. A nám môže byť inšpiráciou.
Mary Robinsonová – katolíčka a matka troch detí
Mimochodom, tým vysokopostaveným predstaviteľom bol arcibiskup John McQuaid, hlava katolíckej cirkvi v Írsku. Mary Robinsonovú označil za kliatbu Írska. V pastierskom liste v roku 1970, ktorý rozposlal do všetkých kostolov v krajine, zaútočil na mladú političku, ústavnú právničku, lebo obhajovala práva írskych žien užívať antikoncepciu. Presnejšie, žiadala zrušenie zákona, na základe ktorého bola antikoncepcia ilegálna. Robinsonová argumentovala, že antikoncepcia môže byť záležitosťou morálky, medicíny a najmä osobná vec, ale nie téma, ktorú by mali riešiť právnici alebo politici.
Pokojná a hanblivá Mary Robinsonová
„Stala som sa zrazu stelesnením diabla, dostávala som nenávistné listy, po ulici som chodila v strachu, že na mňa niekto skočí – lebo som najväčším prekliatím Írska - ako to povedal arcibiskup. Potom som si ale povedala, že sa nenechám už nikdy zastrašiť. Máme pred sebou ešte veľa práce“, vyznala sa Mary Robinsonová. A tak aj bolo. Vo svojich aktivitách v oblasti práv žien, ale aj v obraňovaní rôznych zraniteľných a vylúčených komunít, neustala. Pokojná, hanblivá, trpezlivo prinášala argumenty v prospech práv jednotlivcov.
Foto - TASR/AP
Šok – stala sa prezidentkou
Prezidentský úrad v Írsku, Áras an Uachtaráin, bol totiž dovtedy vždy „rezervovaný“ starým pánom, ktorí patrili k vládnucej Fianna Fail. Do pokojného prezidentského sídla, obkoleseného parkom v Dubline, odchádzali na politický dôchodok, v ktorom sa od nich už nič neočakávalo.
Vo svojom inauguračnom prejave Mary Robinsonova vyhlásila, že MUSÍ byť prezidentkou pre všetkých, ale v prvom rade CHCE byť prezidentkou pre všetkých. Obrátila sa na aj na mná na hÉireann, ženy Írska, ktoré, ako povedala „ miesto čičíkania kolísok - rozkolísali systém“, keď zmenili tradičné nahliadanie na politiku a politikov a vo veľkom zaškrtli jej meno na hlasovacom lístku.
Mary Robinsonová na zozname neželaných
Mary Robinsonová mala len 46 rokov, keď nastúpila do prezidentského úradu a zďaleka nemienila len hrať golf, podpisovať parlamentom schválené zákony a formálne reprezentovať Írsko na návštevách, na ktoré ju vyšle vláda. Táto bojovníčka za ľudské práva mala totiž vlastné predstavy ako má vyzerať diplomacia. A tak pozvala Dalajlamu do prezidentského sídla a stretla sa s ním napriek protestom Číny i vlastnej vlády. (neskôr navštívila Tibet ako prvá vysokopostavená predstaviteľka OSN).
Ešte odvážnejší krok urobila, keď sa vybrala na návštevu k susedom, do Veľkej Británie, aby sa stretla s kráľovnou Alžbetou. Hovoríme o írsko-britských vzťahoch na začiatku 90 rokov. Už síce na britských penziónoch neviseli nápisy "No Blacks, No Irish, No Dogs", ale zato v Severnom Írsku naďalej vybuchovali bomby a od podpísania mierovej dohody bolo ďaleko. Vzťahy medzi oboma krajinami boli na bode mrazu. Žiaden írsky politik si netrúfol vkročiť na britskú pôdu, bolo to politicky príliš výbušné. Toto tabu neprelomilo ani pozvanie princa Charlesa na jeho svadbu s Dianou. Patric Hillery, predchodca Robinsonovej, dostal jasné odporúčanie od vlády, aby do Londýna necestoval, a tak sa aj stalo. Ona obdobné odporúčania vlády v roku 1993 vypočula. A do Londýna cestovala.
Konflikt, v ktorom sa miesto na nepriateľa sústredila na obete
Išlo o striktne neformálnu návštevu, írska vláda odmietla oficiálne uznať toto stretnutie, aby nemusela recipročne pozvať hlavu Spojeného kráľovstva do Dublinu. Ale Mary Robinsonová podnikla ďalšie a ďalšie návštevy do Británie. Pätnástu v poradí, o 3 roky neskôr, jej vláda napokon oficiálne uznala. Medzi tými 15 cestami hodno spomenúť aj návštevu Warringtonu v severnom Anglicku. Tu sa obeťami bombových útokov IRA, Írskej republikánskej armády, stali malé deti. Napriek ostrej kritike írskych nacionalistov sa Robinsonová nevinným obetiam poklonila, stretla sa s ich rodičmi a spolu s princom Charlesom začali iniciatívu na zmierenie rodín postihnutých týmto konfliktom, ktorý si vyžiadal vyše 3 500 obetí.
Britská vláda zase ťažko niesla, keď počas jednej z návštev v západnom Belfaste Mary Robinsonová podala ruku Gerrymu Adamsovi. Teda severoírskemu politikovi, lídrovi Sinn Fein, v tom čase jednému z najväčších nepriateľov Londýna. Dokonca hrozili, že jej neposkytnú ochranu. Írska prezidentka sa ale nedala zastrašiť. Argumentovala, že sa prihovára obyvateľom ťažko skúšaného západného Belfastu a ak túto komunitu reprezentuje Gerry Adams, tak im podáva ruku jeho prostredníctvom.
Mary Robinsonová podávala ruku rôznym komunitám. Predstaviteľom mimovládnych organizácií, cirkví, aktivistom. Pre írsku diaspóru, žijúcu po celom svete, nechávala svietiť v oknách prezidentského paláca sviečku – podľa starých tradícií, aby sa vedeli vrátiť domov. Postavila sa aj na obranu takzvaných Travellers, írskych kočovníkov a ich práv migrovať po krajine.
Foto - TASR/AP
Dlhá cesta Írska v oblasti LGBTI
Mary Robinsonová dlhé roky obhajovala za práva LGBTI komunity. Keď nastúpila do úradu, homosexualita bola ešte stále v Írsku trestným činom. Zákon, proti ktorému roky bojovala, a keď to nešlo v Írsku, obrátila sa s kolegami na Európsky súd pre ľudské práva. Aj vďaka tomu v roku 1993 mohla už ako prezidentka podpísať novú legislatívu, ktorá trestanie homosexuality ruší.
Mary Robinsonová vo svojich pamätiach spomína ako po podpise tohto zákona pozvala všetkých aktivistov, aby sa spolu vyfotili. Polovica však odmietla, pretože ich rodiny a kolegovia nevedeli o ich homosexualite. „Toto boli lídri LGBTI komunity, statoční ľudia, ktorí bojovali za svoje práva a predsa len polovica z nich sa odvážila ísť na verejnosť. Taká obrovská stigma, bolesť a nepochopenie. Som rada, že dnes sme si v Írsku všetci rovní a sme lepšou krajinou“, vyhlásila neskôr Robinsonová. Írsko – hoc stále ide o katolícku krajinu - je dnes v oblasti LGBTI práv niekde celkom inde. Nedávno v referende schválilo sobáše homosexuálov a má premiéra, ktorý je gay a otvorene sa k tomu hlási.
Mary Robinsonová: z političky environmentálna komička
Mary Robinsonová v prezidentskom úrade bojovala za rovnoprávnosť žien a mužov, za právo rozviesť sa (zákon, ktorý ako prezidentka podpísala v roku 1995) či právo na interrupciu. A takisto sa zasadzovala a dodnes v tom pokračuje, za čisté životné prostredie. Niečo, čo v 90-tych rokoch nebolo módne.
Svoje aktivity preniesla z Írska na medzinárodnú arénu, keď ju Kofi Annan požiadal, aby prijala post Vysokej komisárky OSN pre ľudské práva. V roku 2007 sa stala členkou tzv. Elders, spolu s Nelsonom Mandelom, Desmondom Tutu, Jimym Carterom a ďalšími významnými predstaviteľmi svetovej scény sa snažili prinášať riešenia medzinárodných konfliktov. Založila environmentálnu nadáciu Climate Justice, o témach životného prostredia robí pravidelne podcasty. A to v zaujímavej podobe, prostredníctvom vtipných rozhovorov s írskou komičkou Maeve Higginsovou.
Mary Robinsonová je aj v 73 rokoch stále činná. Tých, ktorí ju kritizovali, odsudzovali, snažili zastaviť, si zapamätal málokto. Ju si pamätajú mnohí. Nie preto, že by zastávala významný úrad superveľmoci alebo viedla vojny. Je rešpektovaná, lebo viedla množstvo bojov, v ktorých – ako ktosi napísal – sa mnohým mohlo zdať, že je na zlej strane dňa, ale dnes je zrejmé, že bola na správnej strane histórie. Aj Slovensko môže mať svoju Mary Robinsonovú. A stať sa lepšou krajinou.
