|
O Erikovi som už písala. Vo februári, pred referendom o ochrane rodiny. Vtedy Erik žiadnu nemal. Mama podľahla drogám a otec alkoholu. Mama sa zo synovho života stratila, otec odišiel tiež, obesil sa. To, keď Erika vzali do bratislavského detského domova, pretože rodičia neplatili ani účty za elektrinu. V detskom domove sa Erik dozvedel, že nie je jedináčik. V domove našiel svojich dvoch súrodencov, ktorých tam odložila mama.
Písala som o Erikovi, pretože pred referendom by sme mu viacerí dopriali akúkoľvek rodinu, aj netradičnú. O chlapca s najveselším úsmevom a najsmutnejším príbehom sa chcela postarať jeho triedna učiteľka, rodičia detí, s ktorými chodil Erik do základnej školy i vzdialenejší príbuzní. Dlho nič nevychádzalo, Erik bol v domove a ja som často myslela na to, koľko zlých správ môže uniesť jedna detská duša.
Naposledy som Erika videla v triede mojej dcéry, keď bol druhák. Objal ma, keď som prišla do školy. Objímal aj cudzích ľudí, tak veľmi potreboval ľudský dotyk. Dnes sú jeho spolužiaci štvrtáci a na Erika myslíme často.
Ale včera mi prišiel email. Od jeho bývalej triednej učiteľky, ktorá robila všetko možné, aby Erikovi pomohla. Napísala, že Erik už má profesionálnu rodinu a dobre sa mu tam darí. Psychologička z detského domova prosila pani učiteľku, že robia pre Erika fotoknihu so zábermi z obdobia, keď bol ešte v škole a v triede s našimi deťmi. Email nám pani učiteľka preposlala, pretože sme sa Erikovi pár dní predtým, než skončil v detskom domove poskladali na jeho jediný výlet do Vysokých Tatier. Netušili sme, že to bude jeho prvá a posledná škola v prírode, ktorú s našou triedou zažije.
Asi sa nemusím veľmi rozpisovať, aký je to pocit dočkať sa happy endu v nekonečne smutnom príbehu o nespravodlivosti a bezmocnosti. A ako sa ten pocit znásobuje pred Vianocami, keď na deti a na rodinu myslíte asi najintenzívnejšie.
Erikov príbeh robí Vianoce Vianocami, keď aj dospelí majú chuť veriť na zázraky.
Prečítajte si aj Ženy v meste ostanú v sobotu doma
