Posledné dni myslím na Erika. Naposledy som ho videla, keď bol druhák v triede mojej mladšej dcéry. Každé ráno ma pred školou pozdravil dobré ráno. Bolo to najveselšie dobré ráno aké mi kto želal. A bolo od chlapca s najsmutnejším príbehom v mojom okolí.

Erikovi sa rodičia detí z triedy mojej dcéry vyskladali na školu v prírode. Nikdy nebol ďalej ako v Bratislave. Mama prepadla drogám, otec alkoholu. Na hlavnú stanicu chodil iba žobrať.

S peniazmi od rodičov sa dostal do Vysokých Tatier, kde mu učiteľky a družinárky kúpili oblečenie. Najviac sa mu páčili hory a guličky v mlieku na raňajky.

Keď sa vrátil z Tatier, zobrali ho do bratislavského detského domova, rodičia už neplatili účty za elektrinu. V detskom domove sa dozvedel, že nie je jedináčik.

Jeho dvaja súrodenci sa do domova dostali niekoľko mesiacov po narodení. Triedna učiteľka bojovala za to, aby mohol ostať v škole s deťmi, ktoré pozná i za to, aby si ho mohla adoptovať. A nebola sama. V tej škole si chcelo chlapca osvojiť viac ľudí a viacerí ho chceli navštevovať. Nepomohlo.

Vzali ho do inej školy a adopcia možná nebola, ozval sa ktosi z príbuzných. Erik je stále v domove. Už nemá ani otca, obesil sa. Mama sa nehlási.

Myslím na Erika, keď rozmýšľam o referende. Erik by nebol medzi deťmi, ktoré v tom majú jasno. A som si skoro istá, že by nehlasoval trikrát áno. Myslím, že by rovnako veselo ako mne zaželal dobré ráno komukoľvek, bez ohľadu na sexuálnu orientáciu. Tešil by sa z akejkoľvek rodiny, ktorá by mu dala istotu a lásku.

V sobotu na referendum nepôjdem. A hlasovať nepôjdu ani Ženy v meste. Rodiny majú, ale necítia, že by ich ktosi ohrozoval a hlasovať o ľudských právach druhých odmietajú.

Náš partnerský web Šport .inak sa vyjadril jasne, keď na úvod urobil tému o homosexuálnych športovcoch, ktorých v živote a vo výkone brzdia iba predsudky.

Teším sa, že už bude nedeľa a dospelí začnú naozaj riešiť problémy detí, ktoré to potrebujú. Ako Erikove.