Naši predkovia na Vianoce piekli medovníčky v tvare zvieratiek. Verili, že si tým zabezpečia, aby im dobytok v priebehu ďalšieho roka prospieval, a aby z celkového počtu zvierat nič neubudlo. Tzv. imitačná mágia. Dobytok mal pre nich obrovský význam, mnohokrát znamenal celé ich živobytie. Naši predkovia nič nerobili len tak. Vo všetkom nachádzame veľkú symboliku.

Toho roku som si pred sviatkami kúpila nové papuče. Vôbec som ich nepotrebovala, ale zrejme som si nimi podvedome chcela po rušnom a ťažkom roku zabezpečiť na sviatky pokoj a domácu pohodu. Lebo práve toho sú pre mňa papuče symbolom.  Toho všetkého, čo si na sviatky (a nielen na sviatky) všetci vzájomne prajeme - oddychu, pohody, pokoja, tepla rodinného kozubu, domova. Domova, toho nášho intímneho a bezpečného priestoru, ktorý si vytvárame zo seba a pre seba, kde skladáme svoje spoločenské masky, do ktorého si pustíme iba vybraných blízkych.  Zóna s označením „Home-made“.

Neprestajne rozmýšľam o význame domova od toho decembrového dňa, kedy sme boli v priamom prenose svedkami toho, ako jedným strašným výbuchom plynu v prešovskom paneláku prišlo niekoľko ľudí o život, mnohí o príbuzných a ďalších niekoľko desiatok ľudí, rodín prišlo o domov. Nie o byt zapísaný v katastri nehnuteľností ako predmet ich vlastníctva. Nie o trhovú hodnotu, za ktorú by ho speňažili podľa odhadov realitných kancelárií zohľadňujúc rozlohu, izbovitosť, poschodie, stav či lokalitu.  Zanikol im domov. To miesto, ktoré si duša ako lastovička hniezdo poskladá zo spomienok, lásky, energie, aby sa tam cítila dobre a slobodne. To miesto, ktoré je v právnom slova zmysle definované ako obydlie, priestor na bývanie poskytujúci súkromie a bezpečie. To miesto, ktoré aj najvyšší zákon našej krajiny chráni ako nedotknuteľné, a to nie kvôli materiálnym statkom, ktoré v ňom máme uložené. 

Angličania nemali príslovím "My house - my castle" na mysli veľkoleposť a bohatstvo hradu, ale nevyhnutnú potrebu jeho nedobytnosti. 

Áno, nie právo vlastniť majetok bolo v ten decembrový deň desiatkam zachráneným najviac dotknuté. Bolo to ich právo na domov.

No, vysvetli požiaru, nech ti nezhltne fotky z rodinných osláv, srdcu blízke knihy, likéry z vlastnej úrody, starostlivo pestované kvety, trikrát opravované obľúbené šaty či s láskou chované domáce zvieratká. Všetko to home-made, do čoho vkladáme samých seba, aby sme si vytvorili svoj domov.

Mnohí sme si pri sledovaní ich obrovskej straty uvedomili, ako veľa pre nás domov znamená. Bezpečie. Kúsok nás samých. Akokoľvek viac, či menej poeticky to vnímame.  „Teraz som vysávala a ďakovala, že mám čo vysávať,“ píše mi kamarátka.

Úprimne želajúc všetkým zachráneným, nech sa im po tom všetkom, čo najskôr podarí vytvoriť si znova tak potrebný nový domov (lebo Angličania majú aj iné príslovie: „Home is where your heart is“) strčím nohy do nových papúč a idem do čerstvo vykrojených medovníčkov vtláčať efektnú pečiatku „home-made“. Áno, tak ako naši predkovia, ani ja to nerobím len tak...