S firmou začínali s manželom Petrom ako mladí ľudia, ktorí od rodičov dostali na výber. Buď veľkú svadbu alebo peniaze na štart do manželského života.
„Mala som vtedy 23 rokov. Hneď sme reagovali, že v žiadnom prípade veľká svadba! Iba rodičia a sestra. Nemala som ani biele šaty. Takže na štart nám ostali celkom slušné peniaze od rodičov,“ spomína si dnes úspešná majiteľka rodinnej potravinárskej firmy, s ktorou som sa stretla vo Veľkej Lomnici. neďaleko Popradu, kde sa po manželovej vojne presťahovali z Trenčína. Ako gymnazisti nevedeli presne čo chcú, ale po revolúcii v roku 1989 zrazu v obchodoch neostalo nič. Ani to, čo tam bolo dovtedy.
Začínala, keď mala 23 a bola na materskej
„Dokonca ešte aj manželskú posteľ sme si museli kúpiť pod pultom. Napriek tomu, že sme mali peniaze, nevedeli sme zohnať ani práčku. Tak sme začali uvažovať, že radšej peniaze vložíme do podnikania. Manžel jedného dňa prišiel domov, že vydražil vtedajší Zdroj. Lahôdky,“ spomína si na začiatky úspešná podnikateľka. Spoločne si pri káve zaspomíname na majonézové šaláty a tresku, na ktorej sme si v socializme pochutnávali v lahôdkach, ešte pri vysokých stoloch na „stojáka.“ Spoločne sme sa zasmiali aj na ženách za pultom v bielych plášťoch, ktoré na taniere kládli 10 či 20 dkg vlašáku. V tom čase to bola ešte malá výroba v Poprade. Známe vlašské šaláty, či ruské vajcia.
„Keď manžel prišiel domov, skoro som odpadla, lebo ako gymnazisti sme žiadnu špecializáciu nemali a postupne sme si ju museli dopĺňať. Manžel mal vtedy 25 a ja 23 rokov. Dokonca som bola v tom čase na materskej. Prišiel domov, sadli sme si v kuchyni, že fajn, máme Zdroj a teraz čo?!“ zasmeje sa na minulosti Zdenka Bendíková, ktorá ako prvý krok neurobila to, že povyhadzovala všetkých pôvodných zamestnancov.
Zamestnanci si brali veci domov
„Problémom však bolo, že za komunistov ľudia vo výrobe veľa nosili z práce domov. Mali sme čo robiť, aby sme ich od tohto „socialistického návyku“ odnaučili. Na taký nepredaný odliv výrobkov sme neboli pripravení. Pre firmu sme robili maximum, ale stále sme boli v červených číslach,“ spomína si na ťažké začiatky matka troch detí s tým, že od krachu firmy ich delil milimeter.
Úsmev z tváre jej počas celého rozhovoru nezmizol, takmer vôbec sa nesťažovala napriek tomu, že začiatky mali naozaj ťažké. Vo firme museli urobiť zásadné zmeny, ktoré postavili výrobu na nohy a patria dnes medzi inšpiratívne rodinné príbehy na Slovensku .
„Dodnes u nás robia kolegyne, ktoré začínali ešte v bývalom Zdroji ako učnice. Keď môj muž povedal noseniu výrobkov domov dosť, zrazu sa to všetko rozbehlo. Asi až vtedy sa stal skutočným manažérom,“ opäť sa zasmeje pani Bendíková, ktorú som počas celého rozhovoru nepočula jediný raz povedať slová riaditeľka, podriadení, či nadriadení. Vždy iba kolegyne, kolegovia. Rovnako, ako keď mi začala vysvetľovať jej prvé začiatky s novými chuťami receptúr, na ktorých spolupracovala s kolegami, ktorí v Perkinse pracujú dodnes.
„Za čím si naozaj stojím je to, že firme som vždy dodávala energiu, chuť do práce a zmien. Samozrejme, doma som chcela vytvoriť aj zázemie. Som presvedčená, že ak to funguje doma, bude aj v podnikaní. Na začiatku chodil manžel domov zlomený. Robil od rána do noci. Musela som na neho tlačiť, aby sme aspoň cez víkendy chodili do prírody. Bolo to dôležité, aby sme to všetko zvládli. Trvala som na tom, aby sme každý víkend trávili s chlapcami na lyžiach, ktorí vtedy mali 2 a 3 roky,“ spomína si na začiatky matka, ktorá vďaka tomuto prístupu vychovala spolu s manželom slovenského olympionika, lyžiara. Martin Bendík je doteraz jediným Slovákom, ktorý zišiel nebezpečný zjazd v Kitzbüheli.
Vlastná receptúra
„Keďže som doma ešte nevedela urobiť ani majonézu, ktorú dnes nájdete v obchodoch (smiech), na nových receptúrach som začala spolupracovať s nemeckým odborníkom. Komunisti dovolili trvácnosť šalátov iba 48 hodín. Nástupom obchodných reťazcov sme však potrebovali, aby vydržali až 30 dní. A tak som musela vycestovať do Nemecka, keďže sme s takou trvanlivosťou nemali skúsenosti. Učila som sa to ako malé dieťa. Overené chute sme ale prispôsobili slovenskému trhu. Prišla som napríklad s tým, že chceme pokračovať vo výrobe tresky. Hovorím nemeckému odborníkovi v laboratóriu, že chceme teda tú tresku, ale neviem ako sa robí. Pozrel na mňa, že čo vlastne od neho chcem (smiech). Povedala som si do frasa s chlapom! Zobrala som rybu, majonézu, rovno to so zeleninou rozmixovala a hovorím mu, že toto chcem! On na mňa pozerá, no veď si si to rovno aj sama urobila! (smiech). S hrôzou povedal, že takto pokaziť rybu! (smiech) . Pomohol nám iba s tým ako tresku vyrobiť, aby vydržala 30 dní. Našim chutiam však vôbec nerozumel,“ smeje sa na začiatkoch v nemeckých laboratóriách Zdenka Bendíková. Nemci im pomáhali aj s majonézou.
„Viete, kedysi majonéza bola čisté maslo. Rovno ste ju mohli natrieť na chlieb. Časom už však nikto nechcel tučnú 100-percentnú olejovú a poctivú majonézu. Ľudia začali žiť zdravo. Tak sme aj my museli ubrať. Opäť som vycestovala do Nemecka, kde sú naozaj prísne normy na kvalitu aj chuť. Vtedy sme po prvý raz začali mať pocit, že wou, možno z toho nášho podnikania aj niečo bude, nielen dlhy!“ hovorí úspešná podnikateľka s tým, že úplne spokojný pocit z podnikania od roku 1992 ešte vlastne nepocítila.
Sto dobrých zamestnancov
„Veľmi veľa sme museli investovať do technológií. Najhoršie na tom je, že všetky nerezové linky sme museli kúpiť na kapacitu, ktorá nás ďaleko prevyšuje. Projektované sú na naozaj veľkú výrobu a my sme stále rodinným podnikom. Problémom je pre nás moderné stravovanie. Ľudia tak po pôvodných slovenských majonézových výrobkoch nesiahajú. Majonézu nahrádzajú jogurtmi. Ale my si stále radi pochutíme na pravých majonézových produktoch! A sme zdraví,“ hovorí obchodná riaditeľka rodinnej firmy, ktorá má už približne 100 zamestnancov.
„Zohnať toľko dobrých zamestnancov je dnes nadľudský výkon. Mladým sa do potravinovej výroby nechce. Kedysi mala každá firma svoje odborné učilište. Dnes chcú všetci študovať manažment. Keď to pôjde takto ďalej, raz nebudú mať koho manažovať,“ po prvý raz zvážnie majiteľka firmy Perkins, ktorá si stále oblieka biely plášť.
„Keďže mám na starosti aj výrobu, v mimoriadnej situácii viem zastúpiť kohokoľvek. Nepracujem tak, že sedím v kancelárii a manažujem. Keď treba, do výroby nastúpia aj synovia. Máme aj zložité linky, ale bežnú prácu napríklad pri aspikových výrobkoch a Henri vajci dokážem urobiť dodnes. Kedysi sa to volalo ruské vajce, ale už si nespomeniem prečo sa to prestalo vlastne takto volať,“ zamyslí sa výrobná riaditeľka, pre ktorú sú bývalé Ruské vajcia naďalej TOP výrobkom.
Výrobky zo socializmu
Zdenka Bendíková dodnes uprednostňuje výrobu potravín, ktoré sa od čias socializmu nezmenili. „Necítim nič, čo by bolo pre mňa vo firme ťažké. Som šťastná, že sme pred rokmi vymenili veľkú svadbu za tresku a ruské vajcia. (smiech). Určite boli aj chvíle, že sme si hovorili, načo nám to je, prečo to robíme, je nám to treba?! Neľutujeme, ale ani deň. Veď vďaka tomu naše deti môžu vrcholovo športovať. Dcéra sa zasa venuje koníkom. Vďaka športu pochodili kus sveta, čo je pre nás dôležité. Vďaka firme patrím aj medzi tých šťastných, ktorí celé roky nemajú obmedzený pracovný čas. Nič by som neurobila inak. Maximálne by som na začiatku neprijala niektorých ľudí, ktorí nás sklamali,“ zamyslí sa majiteľka potravinárskej firmy.
Firmu opisuje ako sociálnu a prízvukuje, že si svojich zamestnancov váži.
„Naozaj mi veľmi záleží na veľkom priateľstve so zamestnancami. Toto asi nenájdu vo veľkých firmách. Keď za mnou prídu, že niečo potrebujú, nikdy ich neodmietnem. Často si s nimi vypijem kávu a porozprávam. Mali sme zamestnancov, ktorí odišli do zahraničia, ale vrátili sa s tým, že toto im chýba,“ spokojne povie Zdenka Bendíková.
Podnikanie im nepokazilo ani manželské vzťahy. Ponorkovú chorobu vraj ešte nezažili. „Naozaj sme 24 hodín spolu. Stále sa nás pýtajú ako to môžem vydržať. Manžel je veľmi rodinne založený a nepatrí k mužom, ktorí musia mať doma stále upratané a navarené. Celý život si vychádzame v ústrety a asi aj vďaka tomu máme dodnes našu rodinnú firmu. Nikdy som ani nezažila, že by nejaký napríklad obchodný partner radšej komunikoval s manželom ako so mnou, ženou. Dokonca odborník z Nemecka komunikoval výlučne so mnou. Nikdy sa nesmial, že som receptúry vymýšľala systémom pokus, omyl. Na čo som naozaj pyšná, to je môj recept Rodinnej nátierky, ktorá dodnes patrí medzi naše TOP výrobky. Časom sme vybudovali aj vlastné laboratórium. Mám veľmi šikovnú kolegyňu, vedúcu lahôdkovej výroby. Má neskutočné chuťové bunky. Vždy dám na ňu. To čo tam ona cíti, ja niekedy vôbec,“ s úctou o kolegyni hovorí spolumajiteľka firmy, ktorá sníva o tom, že po krajine vybuduje sieť lahôdok Lienka a Farmársky šopík. Zatiaľ má tri predajne, dve v Poprade a Trenčíne.
Len nech sa nič nestane
„Vo veľkých mestách by to boli také klasické lahôdky, aké poznáme zo socializmu, ale určite by sa v nich už sedelo, aby zákazníci nejedli po stojačky,“ zasmeje sa riaditeľka, ktorá chce do siete zapojiť menších slovenských výrobcov mäsových a syrových produktov. „Mohla by som si dovoliť už ostať doma, ale keďže mám pracovnú dobu ako potrebujem, tak nechcem. Mám to tam rada a našich ľudí mám rada. Jediné, čo ma denne stresuje je pocit zodpovednosti Či sa nejaký výrobok nepokazí a niekomu neublíži. Ten pocit zodpovednosti v potravinárstve to je naozaj veľmi náročné. Denne si hovorím bože, len aby sa nič nestalo, veď sú to potraviny! Minimálne dvakrát do mesiaca sú u nás hygienici a kontrolujú nás aj veterinári. Ale viete, stále sú to iba potraviny. Čítala som raz takú dobrú knihu, že keď si raz niečo zlé predstavíte, tak to vo vzduchu musíte rýchlo prekrížiť, aby sa to nestalo. Tak zatiaľ sa mi to darí,“ zasmeje sa majiteľka potravinárskej firmy, ktorá pôvodne chcela študovať pedagogiku.
Prečítajte si aj Ženy do podnikania prinášajú disciplínu a kontrolu
