|
V Dánsku sa stal úplne rovnaký prípad, ako sa stal v minulosti mne. Dánska poslankyňa Mette Abildgaardová neplánovane musela prísť do sály parlamentu hlasovať, keď sa práve starala o svoju maličkú dcéru. Krajne pravicová predsedníčka parlamentu Pia Kjaesgaardová však jej dcérku zo sály vykázala. Logicky tak musela odísť aj poslankyňa a nemohla hlasovať. V ten deň sa jej nepodarilo vyriešiť pre dcérku opatrovanie s manželom.
Kinder, Küche, Kirche
Predsedníčka dánskeho parlamentu Pia Kjaesgaardová je z nacionalistickej Dánskej ľudovej strany. Nacionalisti, ultrakonzervatívci a milovníci starých poriadkov sa v mnohom líšia, ale jednu vec majú spoločnú – chcú zvrátiť pokrok v právach nás, žien. Donald Trump, Jaroslaw Kaczynski, Andrej Danko či Marián Kotleba.
Nechcú nás veľmi vidieť vo funkciách, v parlamente, v právnickej kancelárii. Ak, tak na okrasu, aby sa nepovedalo. Nechcú vidieť, že si plníme sny, ktoré môžu byť iné od ich snov. Nechcú riešiť, ako sa máme ako slobodné matky, ktoré sa musia starať o deti aj o to, ako neprísť o strechu nad hlavou. Vystačia si s „tradíciou“ a predstavou o údajne ideálnej rodine. Iné je podozrivé, nehodné podpory. Určili nám, že máme byť ticho, byť decentné a na okrasu. Nevenovať príliš veľa času našim snom a sebarealizácii.
Je pre mňa neuveriteľné, že 70 percent voličov Sme rodina Borisa Kollára sú ženy. Je to naozaj rodinný vzor hodný nasledovania pre toľké z nás? Muž, čo z vlastného rozhodnutia nie je nikdy doma a (aspoň) posiela peniaze? Prečo sa toľko z nás spolieha na to, že sa o nás niekto iný postará?
Ženy musia rozhodovať o svojom osude
Ak chceme my ženy spolurozhodovať o tejto spoločnosti, musíme byť pri stole, pri ktorom sa rozhoduje. Vyššia materská, rovnaké platy za rovnakú prácu, pôrodníctvo na úrovni, dostatok miest v škôlke, možnosť pracovať z domu. Kto to za nás zariadi, ak nie my samé? Už roky čakáme a každý na nás kašle, potom nám pred voľbami zdvihnú rodičák o pár centov, aby sme prišli voliť. Prečo sa ešte stále spoliehame na iných?
Dieťa v parlamente sa naozaj môže rozplakať, vyrušovať alebo sa pokakať. Lenže my ženy máme malé deti a aj my chceme rozhodovať o tom, ako táto spoločnosť vyzerá. V parlamente ide o prijímanie pravidiel pre nás všetkých, nie o to, aby sa tam všetci cítili dobre.
Každý deň si čítam správy, že mám sedieť s dcérou doma a vzdať sa mandátu. Nesúhlasím a neustúpim. Môj osobný život je len môj a nikdy by mi ani len nenapadlo dávať takéto nevyžiadané rady iným. Dnes som pre nich možno symbolom prílišnej slobody pre ženy ja a mojich pár kolegýň, ale keď odídem, prvá na rane bude iná mama, ktorá musí alebo chce pracovať popri starostlivosti o deti.
Dánska predsedníčka parlamentu, ktorá vykáže matku s dieťaťom zo sály je symbolom ženy, ktorá sa sama dostane na profesionálny vrchol. No a keď tam už je, tak namiesto podania pomocnej ruky a aspoň ochoty pomáhať – zabuchne svojej kolegyni dvere. Takéto riešenie, ktoré nás vylučuje z rozhodovania o nás, odmietam.
(Simona Petrík je poslankyňou parlamentu za SPOLU – občiansku demokraciu a kandiduje do Európskeho parlamentu za Koalíciu PS a SPOLU)
